Nikdy mi neublížiš

69. 🌷

Dvere mi otvorila jej Mamka. Winter akurát spala, no jej mama mi povedala, že ak chcem môžem ísť kľudne za ňou do izby. Tak som išiel.

Je nádherná aj keď spí. Jemne som ju pobozkal na čelo a sadol som si k nej na posteľ. Ani to ju nezobudilo, ale nevadilo mi to vôbec. Spala ako zabitá. Nakoniec som si ľahol k nej a len tak som sa na ňu pozeral a čakal som, kedy sa zobudí. Spala fakt dlho. „Alex, ty si už tu?" Opýtala sa ma, keď vstala. „Aj ja ťa rád vidím." A pobozkal som ju na pery.

„Veď aj ja teba. Si tu dlho?" Pozrel som na hodinky.
„Hmm, no asi tak dve hodiny."

„Prečo si ma nezobudil?"
„Nemohol som. Spala si tak sladko."

„To z tých liekov, cítim sa po nich, ako nadrogovaná a strašne sa mi chce po nich spať."
„Ako vieš, ako sa cíti nadrogovaný človek?" So smiechom som sa jej opýtal.

„Neviem, len si myslím, že presne tak, ako ja, keď beriem tie lieky." Len som sa z nej zasmial. Pýtal som sa jej, či jej je už lepšie. Aj keď tvrdila, že trošku áno, nevyzerala tak. „Inak, ako dlho budeš doma?" Opýtal som sa.

„Asi až do konca týždňa." Aj tak mám stále pocit, že je chorá, len kvôli mne. Keby sme išli normálne do školy, tak by teraz nebola chorá. Ale bolo nám tam spolu fajn. Mal by som ju častejšie takto, niekam brať, ale len keď nebude pršať. Potom sme sa len tak rozprávali o všetkom možnom. Pýtala sa ma, ako bolo v škole. No ako asi, môže byť v škole? Jasné, že na hovno.

Bol som u nej celkom dlho, potom prišla k nám do izby jej mama a doniesla jej nejaké lieky. „Nechcem žiadne lieky, je mi z nich blbo." Povedala Winter.
„Musíš ich brať, vieš čo ti povedal lekár."

„Ale je mi z nich zle, bolí ma hlava, chce sa mi spať. Nebudem ich brať, zajtra tam pôjdeme a poviem, nech mi tie blbé lieky zmení."
„Aj tak si ich ešte dnes zober." Nakázala jej mama. Nechcel som im skákať do debaty ani nič, tak som len ticho počúval.

„Fajn. Zoberiem si ich." Tých liekov jej mama priniesla celkom dosť. „Nemáš ich nejak veľa?" Opýtal som sa. Veď vieš, antibiotiká, probiotiká nejaké vitamíny a blbosti. Len som nad tým mykol plecom.

Winter si zobrala všetky tabletky až na jednu. Všimla si, ako pozerám na tú tabletku a potom na ňu. „Čo je? Nezoberiem si ju. Je mi z nej zle." Povedala nahnevane.
„Dobre Win. Ja ťa nenútim brať ich, keď ti je z toho zle daj mi ju, ja to potom vyhodím doma, nech ju tvoja mama nenájde." Len mi prikývla.

Poznám to, tiež mi veľa krát nesadli lieky a potom som bol úplne mimo. Neznášam byť chorý a brať milión tabletiek, ako Winter teraz. Bol som u nej už fakt dlho, tak som sa pomaly vybral domov. Rozlúčili sme sa a sľúbil som Winter, že k nej zajtra znovu prídem.