Nikdy mi neublížiš

134. 🌺

Len tak, v tichosti sme ležali s Win u nej v posteli. Premýšľal som nad tým, či jej to povedať dnes, alebo kedy. No z mojích myšlienok ma prerušila ona. „Alex, povieš mi už konečne nad čím, stále toľko premýšľaš?"

„Dokopy nad ničím." Odpovedal som jej znudene.
„Neklam mi. Viem, že sa niečo stalo, ale bojíš sa. Alebo mi len jednoducho, o tom nechceš povedať."

„Vieš Win, o niečom by si vedieť mala. Stalo sa niečo." Dostal som so seba po chvíli. Úplne nechápavo na mňa pozrela, ale potom zrazu zosmutnela. Asi aj vytušila, čo také by sa stať mohlo.
„Mala som pravdu, je v tom Grace. Však?" Iba som jej prikývol.

Nevedel som, ako mám začať čo jej mám povedať, ako prvé. Ale skôr, než som stihol čokoľvek povedať, všimol som si, ako sa jej v očiach zaleskli slzy. Presne toto som nechcel. Pritisol som sa k Win a snažil som sa ju objať, ale odtláčala ma od seba. „Zlato, nie je to tak, ako si myslíš. Naozaj, nemal som s ňou nič."

„Tak čo sa potom stalo, čo sa deje, že si taký čudný? Čo medzi vami bolo?" Dostala zo seba trasľavým hlasom a z oka jej vypadla prvá slza.
„Poviem ti to, ale sľúb mi, že sa nenahneváš a necháš ma, dopovedať ti všetko. Nebudeš ma prerušovať. Dobre?" Prikývla mi a ja som mohol začať s vysvetľovaním.

„Vieš, včera keď som prišiel do kancelárie, bola tam Grace. Čakala na mňa. Posielal som ju preč, ale nechcela odísť. Rozprávala mi, ako vždy tie jej blbosti. Aby som s ňou niečo mal, že sa o tom nikto nedozvie a samozrejme, že som to odmietol. Ale aj tak, som sa ju snažil vyhnať. Dosť dlho sme sa tam naťahovali, nech odíde a ani neviem kedy, zrazu sa ocitla predo mnou. Stála mi zoči voči a vtedy ma pobozkala." Po týchto slovách sa Win z oči spustili slzy.

Až tieto slová ju rozplakali. „Neplač Win, prosím. Vôbec som jej tie bozky neopätoval. Hneď som ju od seba odstrčil. Netrvalo to dlhšie než dve, tri sekundy. Hneď na to, som ju schmatol za ruku a vyhodil som ju odtiaľ." No vtedy z oka vypadla slza mne. Myslel som to naozaj všetko úprimne. Fakt ma mrzelo to, čo sa stalo. Winter si všimla moje slzy a jemne ich zotrela. „Verím ti Alex. Alebo si aspoň len myslím, že ti verím. Neviem. Chcem ti veriť."

„Naozaj som nechcel, aby sa niečo také stalo. Nechcem, aby si o mne teraz pochybovala."
„Vieš čo Alex. Nechajme to teraz tak. Nekazme si pekný večer, môžeme to prebrať inokedy."

„Dobre Win, ako chceš." Nakoniec sme sa o tejto téme už vôbec nerozprávali. Winter sa tvárila, že je všetko v poriadku, ale aj tak bola čudná. No snažila sa tváriť, že sa nič nestalo a bolo ku mne naďalej milá. Dokonca ma poprosila, či pri nej dnes ostanem spať. Bol som rád, že mi to navrhla. Samozrejme, že som s tým súhlasil a ostal som.

Viem, že je to kratučká časť, ale dúfam že to nevadí.