Nikdy mi neublížiš

89. 🌸

Pomaličky som jej začal, dávať dole nohavičky a vtedy som začul zvonček. Kurva, vážne? Zanadával som si v duchu, prečo práve teraz? Snažil som sa to ignorovať, určite to nie je, nikto dôležitý, chcel som dokončiť to, čo sme ani poriadne nezačali.

Ale na zvonček, niekto zvonil, aj naďalej. Vtedy mi začal zvoniť, už aj telefón. „Alex, choď otvoriť." Povedala mi Winter. „Určite to nie je dôležité Win." Odvetil som jej.

„Určite je, choď." Ja som na ňu pozrel, len smutným pohľadom. Nechcel som ísť otvoriť, tie debilné dvere, ale musím. Winter sa zahalila paplónom a ostala ležať v posteli. Zobral som telefón, ktorý zvonil na stolíku pri posteli, bol to otec. „Už idem." Dvihol som mu so slovami, vedel som, že pod dverami zvoní on.

Rýchle som na seba natiahol, len tepláky a bežal som mu otvoriť dvere. „Alex. Koľko krát som ti povedal, že keď zamykáš dvere, tak máš z nich vybrať kľúčik." Hučal po mne nervózne oco. „Čo ti, trvalo tak dlho otvoriť tie dvere?" Videl na chodbe, topánky Winter a vtedy sa pozrel na mňa. Keď si ma všimol, len v teplákoch, s rozstrapatenými vlasmi, nasratým výrazom, tak asi pochopil, prečo mi to tak dlho trvalo.

„Dobre Alex, nechcem vedieť, čo ste robili. A nechcem vedieť, prečo ti tak dlho, trvalo dostať sa k dverám, aby si ich otvoril." Len som prevrátil očami. „Oci, keby si nezvonil, ako zmyslov zbavený, tak by sme aj niečo robili."

„Bože Alex. Ušetrí ma detailov, fakt o tom nechcem počuť." Len som sa zasmial a vybral som sa smerom do svojej izby. Otec ma ešte zastavil. „A Alex, buďte prosím potichu, dám si hlasnejšie telku, ale fakt nechcem nič počuť." Nie vážne? Môže byť môj oco, taký trápny, a rozprávať mi také veci? Znova som sa začal smiať a išiel som, za Winter do izby.

Sedela na posteli, ale bola už oblečená. „Nie, Win. Prečo si sa obliekla?" Sklamane som na ňu pozrel. „Kto tu vlastne bol?" Odbočila od témy. „Oco prišiel domov." Povedal som jej a podišiel som bližšie k nej.

Pobozkal som ju „Čo keby sme pokračovali tam, kde sme skončili?" Spýtal som sa jej, ale ona iba pokrútila hlavou. „Nie, aspoň nie, keď je doma tvoj otec."

Zasmial som sa.
„Oco povedal, že si dá hlasnejšie telku a my máme byť potichu." Vtedy sa Winter začervenala a skryla si tvár do rúk. „Bože, to je trápne Alex. Ani nechcem vedieť, čo si tvoj oco myslí, že sme tu robili."

„Win, nie je hlúpy. Podľa mňa si už dávno myslia, že tu robíme všetko možné."
„Ja sa budem pred ním, strašne hanbiť. Určite bude na mňa, teraz blbo pozerať." Dodala. Ukľudňoval som ju, že nemusí.

Od kedy som s Winter, oco je v pohode. Dokonca je s ním sranda. Snažil som sa ešte Winter presvedčiť, aby sme pokračovali tam, kde nás prerušil zvonček, ale nechcela. Chcela ísť už domov.

Išiel som ju odviesť. Pri jej dome sme sa rozlúčili a ja som išiel domov tiež. Aj tak bolo už dosť hodín. Doma som upratal taniere s obedom, ktorý sme nestihli, ani len ochutnať. Poupratoval som, dal som si sprchu a išiel som spať. S Winter nám asi ozaj nie je súdené, mať spolu niečo viac, kedže už druhý krát, nám to niekto prerušil....

Nezabijajte má za túto, časť ja už som mala dopredu naplánované že nebudú spolu spať 😀 len som vás chcela ponaťahovať 😍

Dúfam, že nie ste smutné z toho, že znova spolu nespali. :)
Dúfam, že sa časť bude páčiť.