Nikdy mi neublížiš

121. 🌼

Ráno som vstal skôr a pozoroval som Winter, ako spokojne spí. Je nádherná, ale teraz ma asi zabije, keď ju zobudím z jej úžasného spánku. Jemne som ju pohladkal po tvári a pobozkal som ju na odhalené rameno. Pokračoval som ďalej a pomaly som ju bozkával, až ku krku. Pomrvila sa na posteli, oči mala naďalej zatvorené, ale usmievala sa.

„Aleex, teraz nie. Ešte spím. Keď vstanem, potom si so mnou rob, čo chceš." Povedala rozospato, ale ja som ju neprestával bozkávať. „Vstávaj Winter, pred tebou je náročný deň. Ideme von." Pokrútila hlavou, že nikam nejde.

„Noták. Win, vstávaj. Nebudeme predsa celý deň, ležať v posteli. Na dnes mám pre nás skvelý program. Obleč sa a ideme von." Po dlhej dobe, konečne otvorila oči a sadla si na posteľ.
„Ja nechcem ísť von. Vonku je zima, sneh aaa zima. Pred spaním, si mi sľúbil, že tu budeme iba oddychovať. Nechodme nikam."

„Nevymýšľaj. Sľubujem ti, že len dnes niekam pôjdeme, a zbytok dní, čo tu budeme preležíme celý čas v posteli a budeme, len oddychovať. Tak vstaň, nechci aby som ťa odtiaľ bral nasilu."
„Ešte si na chvíľku ľahni, určite máme ešte čas." Povedala a skryla sa pod paplón. Mám to s ňou ozaj ťažké. Veď je už desať hodín ráno, aj tak som ju nechal spať dlhšie, ako som chcel. Ale má pravdu, ešte máme pár minút čas.

„Win? Vieš ako, by sme mohli využiť tú chvíľku času?" Vykukla spod paplóna a skúmavo na mňa pozrela. „Neviem. Dúfam, že spánkom." Podotkla. Vedela, že to spánok nebude.
Znova som ju začal bozkávať na krku a potom všade.
Jedno šťastie, že sa ešte nestihla obliecť a je stále nahá, nemusím sa trápiť s vyzliekaním. Dúfam, že aspoň toto, ju trošku preberie.

„No tak Win poď. Už aj tak meškáme, to v posteli sa pretiahlo viac, ako sa malo." Ona sa na mňa len šibalsky usmiala. Vedel som, že ju to preberie k životu.
Konečne sme sa obliekli a nachystali na menšiu túru. Stavím sa, že ešte len vyjdeme z chaty von a už budem počúvať to, že nevládze chodiť.

Mal som pravdu, prešli sme len pár metrov a Winter sa vôbec nechcelo chodiť. Ale nejak to prežila a po fakt „dlhej" a „namáhavej" ceste sme konečne došli na miesto. Zobral som ju na neďaleký svah. Zima už skoro končí, a ja som tento rok, nebol ešte ani raz Snowboardovať, takže už sa na to teším.

Winter z toho nebola veľmi nadšená. „Och nie Alex, mne zimné športy vôbec nejdú. Ja ťa počkám tu hore na svahu, dám si čaj a ty sa môžeš kľudne snowboardovať celý leň." Len som pokrútil hlavou, na nesúhlas. „Nebudeš tu sedieť a piť čaj, budeš sa učiť snowboardovať."
Aj keď veľmi dlho namietala a musel som ju presviedčať nakoniec súhlasila. Vypožičal som nám obom, celú výbavu a mohli sme začať.

Asi po dvoch hodinách , sme si dali konečne prestávku. Ja by som sa najradšej snowboardoval celý deň, lenže Winter už bolel zadok, pretože častejšie bola na zemi, ako na nohách. Ale celkom jej to šlo. Aj keď zopár pádov vyzeralo fakt strašne, prežila to. Vyviazla len s pár modrinami a možno si pár dní nesadne, ale nejak to zvládne.

No na to, že dnes stála na snowboarde prvý krát v živote, celkom jej to už ide, aj keď neodvážila sa zíjsť sama svah, ale možno nabudúce. A potom, sme išli na čaj nech si Winter oddýchne a posilní sa na ďalšiu túru. A vybrali sme sa na menšiu prechádzku.

„Alex, nie len že si necítim zadok, ale teraz ani nohy." Len som sa nad ňou pousmial. Fakt ma na nič kondičku. „Prečo sme nešli radšej lanovkou, ale ideme peši?"

„Pretože nemáš rada výšky, preto ideme peši."
„Nejak by som to zvládla. Zatvorila by som oči a hotovo."

„Ale potom, by si nevidela všetko to, naokolo." A mal som pravdu, aj keď sme sa fakt veľa ochodili, ten výhľad stál za to. Dnes Winter urobila asi rekord v chodení, pretože sme toho prešli ozaj veľa. Ale bola rada. Aj keď sa bude ešte dosť dlho sťažovať, že ju bolia nohy a neviem čo všetko, aj tak viem, že sa jej celý tento deň, určite páčil a všetko to stálo za to. Ja by som takéto túry bral kľudne každý deň, ale sľúbil som jej, že ďalšie dva dni, budeme už len na chate. A kedže sa už pomaličky začína stmievať, ideme späť.

Cesta k chate trvala asi dve hodiny. Zo začiatku som mal pocit, že sme zablúdili, ale samozrejme, že som to nedal najavo a tvrdil som Win, že viem presne, kam ideme. Nakoniec sme aj trafili a konečne sme stáli pred chatou. Dokonca aj mňa, tento deň dosť unavil.

Najlepšie na tom bolo to, keď sme vošli do vyhriatej chaty, zhodili sme zo seba mokré bundy, mohli sme sa zababušiť do deky a vyhrievať sa pri krbe. „Idem do sprchy Alex dobre?"
„Dúfam, že môžem ísť s tebou."

„Nie Alex, nemôžeš."
„Prečo nie, ušetríme tým čas a vodu."

„Nebudeme šetriť. Ja sa osprchujem rýchle a ty tu na mňa počkaj." Jasné rýchle. Poznám jej rýchle sprchy bude tam minimálne pol hodiny. Nejak to vydržím a aspoň medzi tým urobím večeru.

Mal som pravdu, kým sa Winter osprchovala ja som stihol navariť cestoviny, prichystať stôl a počkať už len na ňu. „Jej, Alex ty si skvelý." Povedala Winter, keď zbadala uvarené jedlo a s úsmevom ma vyobjímala.

„Viem že som, ale to len kvôli tebe."
„A k tomu ešte aj vtipný." Aj to viem, ale radšej som už mlčal a my, sme sa pustili do jedla. Po tom celom dni, mi naozaj vyhladlo. Pomaly sme sa najedli, poupratovali sme po sebe, ja som išiel ešte do sprchy a Winter si išla ľahnúť do postele.

Keď som sa vrátil, ona už spala. Naozaj som v tej sprche dlho nebol, možno päť minút, ale nečudujem sa jej. Dnešok ju unavil. Nebudil som ju, len som si k nej ľahol do postele a za pár minút, som zaspal tiež.