Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

11.

Taehyung sa prisunul dopredu, až kým nebol priamo pred Jungkookom. Ten sa zas oprel o Hoseoka. Prakticky na ňom skoro ležal. „To ty si náročný!" Hrubo udrel najmladšieho chlapca do hrude. Musel sa ovládnuť, aby nezakričal bolesťou, pretože mal pocit, akoby prstami narazil do betónu. „Alebo si už zabudol, ako si ma vykopol z našej izby?!"

Prekvapením bolo, že z Jungkooka sa vytratila všetka farba, ktorú okamžite nahradil chlad. Zaťal čeľusť a zúžili sa mu zreničky. „Nič nevieš. Takže sa prestaň správať, akoby si všetko chápal!"

Taehyungovi sa začalo od hnevu rozmazávať pred očami a krv mu vrela od frustrácie. „Nerozumiem, pretože si mi nič nepovedal! Iba si ma bez jediného slova vykopol!"

„Ani ťa nepoznám. Prečo by som ti to mal, kurva, hovoriť?"

„Nezaslúžim si aspoň vysvetlenie?!"

„Nie. Nie je to tvoja vec."

Taehyung sa frustrovane zaťahal za vlasy. Jungkook mal pravdu, že sa nepoznajú a nemohol ho požiadať o to, aby mu povedal všetky svoje najhlbšie a najtemnejšie tajomstvá. No to bola jediná vec, ktorej uznával, že má pravdu. Bolo absurdné veriť, že si ani nezaslúžil primerané vysvetlenie, prečo nemôže zostať vo svojej vlastnej izbe.

„To teda nie je, dopekla. Je to moja izba!"

Kútikom oka videl, ako si jeho kamaráti úzkostlivo vymieňajú pohľady. To ho ešte viac otravovalo. Všetci vedeli niečo, čo on nie a kvôli tomu sa cítil vynechaný.

Najmladšieho výraz zostal aj naďalej flegmatický. „Či už to vieš alebo nie, nič to na veci nemení. Nebudem s tebou na izbe."

Mal chuť si vytrhať všetky vlasy. „Prečo nie!? Aj keď sa navzájom nepoznáme, neurobil som nič, za čo by si ma mal nenávidieť!"

„Nemôžem byť s tebou na izbe, jasné?!" odbil ho. „Nechaj to tak!"

„A prečo nie?!" znovu sa spýtal. „Čo je to, dopekla, s tebou?!"

Jungkook sa naňho pozrel. Oči sa mu leskli, no za jeho prázdnym výrazom bolo niečo iné. Vyzeral byť úplne vyčerpaný, akoby mal každú chvíľu omdlieť. To jeho hnev trochu zmiernilo a nahradilo malým množstvom znepokojenia.

„Taehyung, to stačí," prehovoril varovne Jimin.

Hnedovlások k nemu otočil hlavu. Hnev v ňom vrel v plnej kapacite.

„Sklapni, Jimin!" odbil ho. „Nie si o nič lepší! Prinútil si ma stáť vonku, čakať na pizzu a potom mi z nej aj zakázal jesť.  A kvôli tebe som aj zmeškal svoje úvodné titulky!"

Vedel, že v tejto chvíli sa správa hlúpo, no nechal všetky emócie vyplávať na povrch. „Nie som tvoj skurvený sluha! Prečo nemôžem jesť pizzu a prečo nemôžem byť Jungkookov spolubývajúci? Nie je so mnou nič zlé!"

Otočil hlavu späť k Jungkookovi. Oči mal celé vytreštené a bezbranné. „Sľubujem, že nie som taký zlý. Môžeš mi aspoň povedať, prečo so mnou nechceš byť na izbe?"

Najmladší ani nežmurkol. „Nie."

Taehyung sa snažil neprejaviť svoje sklamanie a pocítil, ako sa mu zlomilo srdce. Porazenecky si povzdychol a otočil sa k Jiminovi. Potom rozhodene ukázal smerom na Jungkooka.

„Vidíš, čo tým myslím?" spýtal sa rozhorčene. „Som aspoň tvoj kamarát? Nič mi nechcete povedať a zakázali ste mi aj jesť."

Vedel, že sa správa smiešne hlúpo a že si oňho všetci robia starosti; Jimin a on neboli spriaznené duše bezdôvodne. No Jungkook ho k tomu prinútil. Bol precitlivený a prepracovaný.

„Taehyung, tak to nie je," povedal jemne Jimin. „Nemôžeme ti povedať nič, čo by Jungkook nechcel a to ani preto, že sa správa ako–"

Jungkook si odfrkol.

„–Stále chceme byť tvoji kamaráti a o tej pizze sme len žartovali. Mysleli sme si, že to vieš."

Všetci ostatní súhlasne prikyvovali.

„Taehyung, naozaj som o celej tej veci s pizzou žartoval. Prepáč mi, ak si sa kvôli tomu cítil vynechaný," ospravedlnil sa Namjoon a v očiach sa mu odrážal pocit viny.

Hnedovlások sa nadýchol a vydýchol. Sklonil hlavu a potom ho ovládlo zahanbenie. „To je v poriadku. Vedel som, že si robíte srandu. Úprimne, ani som sa neurazil. Len som sa nechal ovládnuť emóciami." Alebo to skôr dovolil svojej zvrátenosti a strachu.

„Takže je to medzi nami v poriadku, Tae?" spýtal sa Hoseok.

Predstieral, že chvíľu rozmýšľa a zamyslene si poklepkal prstom po brade. „Hm, to záleží na tom, či mi dáš posledný kúsok pizze?"

Hoseokovi sa na tvári rozžiaril jeho slávny jasný úsmev a ponad Jungkookovú hlavu mu podal krabicu s posledným kúskom pizze.

Taehyung si ho nadšene zobral a oplatil opätoval mu úsmev. Ten ale okamžite zmizol, keď pohľadom spočinul na Jungkookovi, ktorý ticho skenoval svoje ruky a vyzeral, že sa nad niečím zamýšľa.

Bol až príliš v rozpakoch na to, aby pokračoval v hádke, takže sa pomaly pritlačil späť do svojho rohu a kolená si pritlačil k hrudi. Na rukách cítil Jungkookové napäté svaly. Teraz, keď sa upokojil, poníženie ho vnútorne kopalo do rebier a musel odolávať nutkaniu vstať a opustiť krajinu.

Naozaj kričal na Jeon Jungkooka?

Placho okusoval kúsok pizze, zatiaľ čo hľadel na obrazovku. V tej chvíli ani nevedel, či sledujú stále ten istý film.

„Taehyung," započul, ako vedľa neho zamrmlal Jungkook. Zachvel sa. Bola to nedobrovoľná reakcia na spôsob, akým povedal jeho meno.

Kútikom oka sa pozrel na mladšieho, ktorý prázdnym pohľadom sledoval televíziu a mlčal. Vadilo mu to, pretože na chvíľu si dokonca myslel, že si to len predstavoval. No než sa stihol otočiť, znovu prehovoril. „Prepáč."

Hnedovlások zdvihol obočie a neveril svojim ušiam. „Čo?"

Jungkook sa nepríjemne pomrvil a Taehyung nevedel, či sa má zbláznil. Ale zdalo sa, že druhý chlapec sa k nemu len priblížil. „Povedal som, že sa ospravedlňujem."

Zažmurkal. „Prečo?"

„Vieš prečo."

„Tak to naozaj neviem. Ublížil si mi už veľakrát."

Najmladší ďalej sledoval televíziu, no Taehyung si všimol, ako sa nebadateľne usmial. „Chcem len, aby si vedel, že nie je pravda, že ťa nenávidím. Nič s tebou nie je zle," odmlčal sa, „no, teda, z väčšej časti... vlastne z nejakej časti."

Taehyung si odfrkol, otočil sa k televízií a nahnevane sa zahryzol do pizze. „Dobre."

Nepoprel to a ani mu nehovoril žiadnymi škaredými prezývkami, pretože koniec koncov, bolo to ospravedlnenie. Hlúpe ospravedlnenie, ktoré nič nevysvetľuje, no stále to bolo niečo. Bol to pokrok.

©drannie [ao3]
All rights reserved