Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

101.

Keď Jungkook otvoril ústa, chystajúc sa pokračovať, Taehyung si dvakrát neuvedomoval, že sa naklonil nad stôl a zakryl rukou ústa mladšieho, čím ho umlčal skôr, než dokázal prehovoriť. Rukami sa dotkol príborov, no našťastie nič nespadlo, no aj ten štrngavý zvuk stačil na to, aby upútal pozornosť niekoľkých ľudí. Jungkook nevyzeral, že by si toho všimol, na čo s pobavením a vytrvalosťou sledoval panikáriaceho chlapca. Pohľadom skĺzol k Taehyungovým rukám a pod staršieho rukou sa uškrnul.

Plaché Taehyungovo správanie, ktoré by teraz najradšej vyhodil von oknom prevzalo kontrolu nad jeho rozumom. „A-ako si to, dopekla, pamätáš?"

Jungkook sa pod jeho rukou zasmial a Taehyung cítil, ako ho na dlani pošteklil jeho teplý dych. „Prečo by si sa, dopekla, snažil zapamätať si to?" zastonal. „Zabudni na to. Vyhoď to z mysle a zabudni na to."

Jungkook sa natiahol a odtiahol zo svojich pier jeho ruku, aby mohol hovoriť a odhalil tak svoj diabolský úškrn, ktorý Taehyunga úplne omámil.

„Ako môžem na to zabudnúť?" provokoval. „Vrylo sa mi to tam. Ak by si chcel, mohol by si byť ďalší Shakespeare."

Zľahka sa zasmial a pokrútil hlavou.

„Sklapni," zahryzol si do pery Taehyung, snažiac sa nerozosmiať. „Bol som opitý."

„Takto začínajú všetky legendy. Kto by bol vedel, že máš umelecké oko na prírodu?"

Taehyung sa napokon rozosmial a mľaskol jazykom. „Prestaň ma provokovať; nie je to dobré."

Jungkook uvoľnil zovretie okolo Taehyungovho zápästia a až potom si uvedomil, že ho celý čas držal a aké prirodzené bolo cítiť jeho dotyk.

„Fungovalo to?"

Taehyung prehltol a znovu sa posadil, snažil sa synchronizovať slová so svojimi myšlienkami, ktoré sa stále spájali s teplom Jungkookovej dlane na tej jeho. „Čo tým myslíš?"

„Znovu si sa usmial," pokrčil plecami. „Vyzeráš tak šťastnejšie."

Taehyung povedome stlačil Jungkookovú ruku, na čo sa naňho podozrievavo pozrel. Jungkook mal pravdu; cítil sa tak lepšie. Aj keď mu bolo stále trápne, zneškodnilo to medzi nimi to nepríjemné napätie a ani si to neuvedomil. „Odkedy si na ľudí taký milý?"

„Nie k všetkým," odpovedal Jungkook. „Len k tebe."

Taehyungovi sa zdvihli kútiky úst, pretože nemohol uveriť tomu, čo počuje. Uväznil si spodnú peru medzi zuby a takmer okamžite sa zamyslel; bol to zvyk, ktorého sa snažil zbaviť.

Zdalo sa, že Jungkook si toho všimol a pohľadom skĺzol k jeho perám. Chvíľu na nich zotrval, kým od nich odvrátil zrak. Staršieho pálila pokožka očakávaním. Páčil sa mu spôsob, akým sa napätie zmenilo na niečo hrejivé.

Cítil, ako sa mu začínajú chvieť ruky a snažil sa odtiahnuť, no Jungkook si toho všimol a zovrel jeho ruky pevnejšie.

„Musíš byť unavený," zmenil tému Jungkook, no jeho pohľad bol stále vyrovnaný a pevný. „Ak chceš, môžeš si odpočinúť v mojej izbe. Môžem ti dať aj niečo na prezlečenie."

Taehyung na to takmer zabudol. Bol nový semester a nový semester znamenal, že už nie sú spolubývajúci. Aj keď bol Taehyung spokojnejší s myšlienkou, že by boli oddelení, stále ho to znepokojovalo. Mnoho ich spomienok pochádzalo z neskorších nočných hodín a doteraz nikdy nevedel, aké vzácne preňho sú. Hoci za to nemohol viniť nikoho iného než seba; bol tak zaujatý návratom domov, že zabudol požiadať o konkrétneho spolubývajúceho. V skutočnosti Taehyung nepodal ani žiadosť o zotrvaní na internáte, čo bolo ešte znepokojivejšie, no teraz sa tým nechcel zaoberať. Prezlečenie znelo dobre a byť s Jungkookom ešte lepšie.

„Áno, samozrejme," usmial sa Taehyung. „Vďaka."

Jungkook vstal.

Stále ho držal za ruku a prišiel k nemu. „Okrem toho ti musím ešte niečo ukázať."

Taehyung zdvihol obočie. Bol zvedavý a nemusel ani nič hovoriť, aby Jungkook vedel, že je zvedavý a pery sa mu skrútili do upokojujúceho úsmevu.

„Uvidíš," sľúbil. „Nie je to nič zlé, ver mi."

Nemusel mu to hovoriť dvakrát. „Verím ti."

Cesta domov bola tichá a Taehyung si všimol zmeny teploty vzduchu, aj keď ho to neprekvapovali. Boli od seba niekoľko mesiacov, takže nebolo pravdepodobné, že veci zostanú tak, ako bol zvyknutý, kedy mohol starší hovoriť aj hodiny a Jungkook by ho len počúval, no nevadilo mu, že to tak už nie je. Mlčanie bolo príjemné a Jungkook bol s ním, držal ho za ruku a to bolo viac než dosť.

Počas cesty začala na Taehyunga dopadať ospalosť a strácal zmysel pre orientáciu; Jungkook ho ale viedol a nikdy sa necítil bezpečnejšie. Táto situácia mu bola povedomá a pripomínala mu dni, kedy bol Jungkook príliš unavený na to, aby chodil s otvorenými očami; takže ho Taehyung držal za ruku a viedol do izby.

Veci sa zmenili. To mu bolo už jasné. Nebola to len teplota vzduchu, ale aj spôsob, akým sa Jungkooka dotýkal alebo ako vietor pretína ticho.

Hruď i srdce mu napĺňal taký vrúcny pocit, že mal pocit, že vybuchne. Cítil sa pokojne a to nie len fyzicky, ale aj psychicky.

Nebolo medzi nimi už žiadne 'čo ak', boli iba oni.

Bol to zvláštny pocit. Akoby mal v hlave toľko miesta a on sa čudoval, ako to, že si nikdy neuvedomil, koľko vecí mu utekalo.

Veci sa zmenili.

No to vždy neznamenalo výhradne niečo zlé.

„Sme tu," povedal Jungkook, vytrhnúc Taehyunga z premýšľania a keď si siahol do vrecka a vytiahol z neho kľúč, starší zažmurkal.

Natiahol ruku k dverám, otvoriac ich. Keď Taehyung uvidel číslo izby, ktoré už nebolo 2 0 4, to číslo sa mu tak vrylo do srdca, že si nemohol pomôcť, no našpúlil pery.

Jungkook sa naňho kútikom oka pozrel. Neokomentoval to, aj keď bolo zrejmé, že si toho všimol. Otvoril dvere a naznačil Taehyungovi, aby vošiel dnu.

Taehyung sa zahľadel na dvere a prehltol. Niečo sa mu zdalo na tom odpudzujúce. Stále ale nevedel veľa o tom, čo sa stalo v Busane. Jungkook vyzeral a správal sa lepšie, no to bolo všetko, čo vedel. Všetky tie konverzácie predtým boli oproti tomuto iba detská hra.

Ich vzťah predtým nebol jednoduchý a bolo desivé myslieť si, že stále nebude.

Takže potom bez ďalšieho zaváhania vstúpil dnu.

©dranny [ao3]
All rights reserved

A/N
Som túto časť skoro zabudla publikovať xdd