Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

95.

Taehyung sa rozosmial, jeho smiech bol rovnako veselý a nádherný ako obvykle. Zvonivý, no hlbší a vrúcnejší. Mladšiemu tak zovrelo hrudník, že jediný spôsob, ako by zmiernil tento pocit bol, držať staršieho a nikdy ho nepustiť. No všetko, čo dokázal robiť bolo, topiť sa v jeho očiach, zatiaľ čo sa Taehyung usmieval.

Trvalo to len pár sekúnd a úsmev prerástol do hrdelného smiechu, no to pre Jungkooka znamenalo všetko.

Taehyung v prstoch zovrel látku Jungkookovho trička. „Odpúšťam ti to," zamrmlal a Taehyung si nemyslel, že to myslí zo srandy.

Pomaly prehltol. Zabolelo ho hrdlo, keď mu sliny navlhčili suché, podráždené hrdlo a musel potlačiť silnú vlnu nevoľnosti, keď ho zasiahla drsná realita. Mohli sa smiať v posteli tak veľmi, ako chceli, no stále tu bol fakt, že Jungkook Taehyungovi ublížil a už nie sú spolu.

„Prepáč mi to, Taehyung.

Taehyungov úsmev zmizol a zamračil sa. „Už ma nebaví počúvať, ako sa mi ospravedlňuješ."

„Prepáč."

Taehyung si nahlas povzdychol a Jungkook sa takmer chystal ospravedlniť za to, že sa ospravedlnil, no ovládol sa.

Taehyung sa potom prstom priblížil k Jungkookovým perám a umlčal ho ním. Jeho pery boli suché a popraskané a vtedy si starší uvedomil, ako veľmi smädný musí byť.

Vstal, Jungkooka sa znovu zmocnila panika a ruku natiahol k jeho zápästiu. Taehyung prekvapene nadskočil a pohľad mu zmäkol, hneď ako v jeho pohľade uvidel strach. „Len ti idem dať trochu vody; nikam nejdem."

Jungkook cítil, ako mu tvár pohltila horúčava a ruku spustil. V rozpakoch sklonil hlavu, počúvajúc, ako sa Taehyung na ňom smeje a nevedomky sa nepatrne naklonil, aby ho lepšie počul.

Taehyung prišiel k stoličke, na ktorej mal položený batoh a skôr, než z neho vytiahol fľašu s vodou, vytiahol aj oblečenie. Vtedy si Jungkook uvedomil, že on aj Taehyung tu museli byť oveľa dlhšie, ako si myslel; viac ako deň, ak mal oblečenie na prezlečenie.

Taehyung otvoril fľašu a podal ju Jungkookovi, na čo sa postavil vedľa postele.

Jungkook sa naňho kútikom oka pozrel, na čo si hrdlo fľaše priložil k perám. „Ak si chceš znovu ľahnúť do postele, nevadí mi to."

Celá Taehyungová tvár sa rozžiarila a Jungkookovi na moment prestalo byť srdce, keď starší k nemu vkĺzol do postele, pritisol sa k jeho telu a vychutnával si teplo Jungkookovej rozpálenej pokožky.

Mladší sa stále nedokázal uvoľniť. Prečo sa správajú, akoby sa nič nestalo?

Taehyung tú myšlienku z jeho výrazu musel vyčítať, pretože prehovoril ako prvý. Prehltol a nervózne sa začal hrať s prstami. „Jungkook, musíme sa porozprávať."

Jungkookom trhlo. Nikdy sa nestalo nič dobré, keď počul túto frázu. Ale mohlo to byť ešte horšie? Už sa rozišli.

Taehyung čakal na odpoveď a Jungkook mu jednu poskytol. „Uh, tak rozprávajme."

Starší sa naklonil. „Vieš, že mi môžeš povedať všetko, však?"

Jungkook sa odtiahol, no len nepatrne, aby nespadol z postele a zmätene zvraštil obočie. Úprimne - nie, nevedel to, nemal veľa skúseností so vzťahmi, niektorí by povedali, že okrem Taehyunga nemal skúsenosti vôbec, takže nevedel, že mu chýbajú niektoré základné informácie o tom, čo sa môže a nemôže po rozchode robiť.

„Um."

Taehyung hmkol a prezrel sa vôkol celej miestnosti, akoby hľadal stratené slová. Napokon sa pozrel späť na Jungkooka. „To, čo myslím je, že nemusíš predo mnou nič tajiť, pretože nechceš, aby som sa o teba bál."

Pomaly mu svitlo a začal si okolo seba stavať imaginárne ochranné múry. Automaticky stuhol, vypol hruď a skrútil prsty, až kým si ich nezarýval do dlaní.

„O čom to hovoríš?"

„Že nemusíš trpieť sám."

„Ja netrpím."

Taehyung sa naňho nedôverčivo pozrel, viditeľne mu vyprchávala trpezlivosť a Jungkook znovu musel odvrátiť zrak. Vždy bol zvyknutý na to, že má okolo seba obranné múry, odmietal akúkoľvek ľútosť alebo pomoc, aj keď ju potreboval. To bol dôvod, prečo s Taehyungom začal mať takéto problémy. Bol zvyknutý ľudí odstrkovať od seba a vždy to fungovalo v jeho prospech. No momentálnym problémom, ktorý mal, bola osoba, na ktorej mu najviac záležalo.

„Viem o tom, Jungkook." Taehyungov pohľad zmäkol. „O tvojej matke."

Jungkook otočil hlavu a znepokojene sa mu rozšírili oči. Okamžite spanikáril, keď sa mu rany na srdci začali znovu otvárať, väčšmi a bolestivejšie ako prvýkrát, akoby to bola úplne čerstvá udalosť. Cítil, ako mu stuhla krv a otvoril ústa, aby sa ho spýtal, kto mu to povedal.

„Skôr, než budeš naštvaný na toho, kto mi to povedal," vyhŕkol Taehyung a Jungkook zatvoril ústa. „Povedali mi to, pretože sa o teba báli. Tiež sa o teba bojím."

Jungkook cítil, ako sa jeho zmätenie zmiešalo s frustráciou. Bol naštvaný, pretože nechcel, aby sa jeho kamaráti oňho báli a bol zmätený, pretože nevedel, prečo ho to tak štvalo.

Taehyung sa oňho bál vždy; vždy to bolo súčasťou ich vzťahu; aspekt, ktorý Jungkooka nikdy neobťažoval tak veľmi ako teraz.

Zdvihol hlavu a stretol sa s Taehyungovým pohľadom, jeho oči boli plné obáv a to spôsobilo, že Jungkookovi zovrelo srdce, čo ho zmiatlo ešte viac.

Vždy si myslel, že nenávidí, keď sa oňho iný starajú; keď s ním takto zaobchádzajú. No teraz, keď o tom premýšľal - zakaždým, keď ho Taehyung presviedčal, aby sa nepremáhal alebo príliš netrénoval, robil to s veľkým úsmevom v tvári - nevadilo mu, že sa oňho Taehyung stará, v skutočnosti sa mu to páčilo. Tak v čom bol problém?

Keď premýšľal, mlčal a Taehyung trpezlivo a mlčky čakal, aj keď mohol Jungkook s istotou povedať, že bol nervózny.

A potom mu to došlo.

Nešlo o Taehyunga alebo o Yoongiho alebo o kohokoľvek iného.

Nešlo o to, aby sa oňho báli a nebola ich vina, že sa Jungkook nedokázal posunúť ďalej.

Dôvod, prečo nechcel, aby sa oňho ľudia báli bola jeho insomnia a jeho matka, pretože mu to neustále pripomínalo bolesť a utrpenie, ktoré s tým prichádzalo. Bolo oveľa jednoduchšie na problém zabudnúť, ak jediná osoba, ktorú potreboval presvedčiť o tom, že ten problém neexistuje, bol on sám. Nepovedal to Taehyungovi, pretože nechcel, aby sa oňho bál a aby nepokazil svoje predstavenie; no to bola len výhovorka, aby sa cítil lepšie; aby sa necítil byť taký sebecký. No v skutočnosti bol. Bol sebecký a robil to len zo strachu o seba samého; nepovedal mu to, pretože chcel od svojich problémov utiecť. Nenávidel spôsob, akým ľudia, ktorých sa to týkalo, násilne oživovali spomienky, ktoré sa mu zaryli hlboko do mysle.

Teraz si uvedomil, že nielenže utekal od svojich problémov, ale aj od Taehyunga, pretože Taehyung bol jeho fyzickou formou pomoci a pomoc znamenala, že je tu niečo, čo treba napraviť, to Jungkook si nikdy nechcel to niečo priznať.

©dranny [ao3]
All rights reserved

A/N
Stále môžete hlasovať o ďalší príbeh v prechádzajúcej kapitole 🥰❤