Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

80.

Nič nebolo v poriadku.

Ako sa blížil deň Taehyungovho predstavenia, tým sa Jungkookovi vzďaľoval.

Niektorý by si mysleli, že je blázon, ak si to myslí.

Nebolo to viditeľné; nikto, kto im nebol blízky to nemohol spozorovať; stále sa stretávali po takmer každej hodine a stále robili veci ako bozkávanie. No Taehyung to spozoroval. Boli to drobnosti, ktoré si predtým užíval; Jungkook si ho k sebe po príchode nepritiahol, nesnažil sa ho držať za ruku, počas ich stretnutí toľko nerozprával a kedykoľvek Taehyung vtipkoval, tak sa nesmial, ako mal vo zvyku. Niekedy sa zdal byť takmer podráždený, nereagoval na jeho správy ani hovori a väčšinu svojho voľného času trávil tréningom.

Zo začiatku bol Taehyung presvedčený, že jeho čudné správanie je spôsobené tým, že je Jungkook zaneprázdnený prípravou na svoj vlastný konkurz, no bola tu jedna vec, ktorá sa do toho zahrnúť nedala;

Nespával.

Jungkook pravdepodobne nevedel o tom, že to Taehyung vie. Začalo to nevinne, Jungkook mu povedal, aby sa mu už nehral s vlasmi. Aj keď ho to na prvý pohľad sklamalo, dúfal, že je to preto, že mladší to už nepotrebuje, pretože dokáže zaspať aj bez toho.

Onedlho však zistil, že to tak nie je:

„Tae, nie," zavrčal Jungkook a Taehyung zvraštil obočie, len čo sa dlaňou dotkol jeho vlasov. Staršieho prstu v Jungkookových vlasoch stuhli.

Pomaly si stiahol ruku k hrudi a zamračil sa.

Oči mal zatvorené, akoby sa snažil zaspať, no Taehyung vedel, že to tak nie je. Taehyung si zvykol zaspávať v jeho náručí a bolo zvláštne, že okolo seba nemal bezpečnú oporu.

„Prepáč," zamrmlal Taehyung a snažil sa vo svojom hlase skryť sklamanie, zatiaľ čo zízal na svoju ruku, spočívajúcu na vankúši.

Jungkook to musel počuť, pretože uhol pohľadom a sledoval Taehyunga v zlej nálade. Povzdychol si, než sa otočil tvárou k staršiemu a ten naňho zažmurkal. Stále ho pichalo pri srdci nad tým, ako unavene jeho priateľ vyzerá; tmavé kruhy boli výraznejšie a oči mal krvavo červené, akoby plakal celé dni a nečudoval by sa, ak by bol mladší taký hlúpy, že by si myslel, že si toho nevšimol.

Cítil sa beznádejne. Chcel pomôcť, no ako mohol, keď to Jungkook nechcel?

Jungkook omotal ruku okolo Taehyunga a upokojujúco mu pobozkal hánky. „Spi."

To gesto ho malo prinútiť, aby sa cítil lepšie, no nebolo to tak.

„Budem," zašepkal, „ale po tom, čo zaspíš ty."

Jungkook sa zamračil. „O mňa sa neboj."

Taehyung si povzdychol, zatvoril oči a pevnejšie zovrel Jungkookovú ruku. „To vyžaduješ odo mňa priveľa."