Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

88.

Taehyung sa nemohol prestať chvieť.

Sedel v rohu, niekde medzi oponami a zákulisím, kde ho nebolo vidieť a mohol sa venovať svojim myšlienkam. Rukami sa držal za hlavu a snažil sa ignorovať jasanie a tlieskanie publika, no napokon sa oddal moru svojich myšlienok, ktoré sa mu hmýrili hlavou ako búrka.

Zvyčajne si ako rozptýlenie pred vystúpením bral slúchadlá a počúval Jazz, Pop, Klasiku alebo čokoľvek iné, čo by stlmilo jeho nervozitu. No teraz všetko, čo mohol robiť, bolo vymýšľať spôsoby, ako zlyhá. Ako sa ukáže, že každý mal pravdu a že bol len vtip, že si nezaslúži tu byť.

Prečo by si mal zaslúžiť tu byť, keď bol na čakacej listine dva roky?

Ľudia tu trénovali roky a roky a on?

Bol na smiech.

Ruku si zaplietol do vlasov a prečesal si ich. Teraz mu pramienky vlasov trčali do všetkých strán, no momentálne ho jeho vzhľad vôbec nezaujímal.

Trénoval nepretržite celé týždne. Mal by byť vďačný za čas na trénovanie, ktorý teraz mal, keď nemusel chodiť na rande, nemusel sa strachovať o svojho priateľa, no i tak sa cítil prázdne a to všetko sa prejavovalo aj v jeho hudbe.

„Kim Taehyung?"

Taehyung zdvihol hlavu, uvidiac ako sa naňho pozerá režisér a povedal: „Už budeme začínať."

Taehyung celý zbledol a zúrivo pokrútil hlavou. „N-nie, ešte nie som pripravený."

„No, stále máš desať minút na to, aby si sa pripravil, ale potom ideš na rad." A potom odišiel, nechajúc chvejúceho sa Taehyunga za sebou. Oči mal pevne zatvorené a srdce mu bilo ako o život.

Rozmýšľal, že odíde. Stačilo len vstať a odísť, ale potom by bol zbabelec.

Taehyung si myslel, že je presne toto:

Zbabelec. A vtip. Patetickosť sama.

A potom pocítil, ako mu uši naplnila hudba.

Bola to sladká a jemná melódia, ktorá mu tak veľmi prerušila tok myšlienok, že sa jej okamžite poddal. Jemné tóny sa miesili s jeho neistotou a vtiahli ho do ďalšieho tanca s jeho myšlienkami.

Nadýchol sa, otvoril oči a srdečný tep sa mu takmer zastavil.

„Č-čo tu robíš?"

So širokými očami sledoval, ako mu chlapec pred jeho očami púšťa na telefóne hru na husliach. Počul, ako zosilnela hlasitosť tak, že v hlave nemal nič, než len sladkú pieseň.

Bolo to prvýkrát, čo videl Jungkooka, odkedy odišiel a stále bol nádherný, aj keď vyzeral oveľa viac zničene; unavené oči a bledá suchá pokožka, no stále bol taký krásny ako vždy.