Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

9.

Zatiaľ čo bežal film, Taehyung stál vedľa pevnosti, ruky mal urazene založené na hrudi a netrpezlivo poklepkával nohou. Na tvári mal od znechutenia skrivený úškrn, no nikto okrem neho samého ho nevidel. Z pevnosti počul tiché zvuky, ktoré ho lákali dovnútra a takmer chcel povedať Jiminovi, aby ho pustil dnu.

No než sa k tomu mohol prinútiť, započul za vchodovými dverami dosť silné buchnutie a stuhol. Telom mu prešlo iskrenie s náhlou úzkosťou; aj keď veľmi dobre vedel, že Jungkook je doslova pár metrov za ním, stále si nemohol pomôcť, no obával sa, že keď otvorí dvere, bude tam stáť a skúmať ho pohľadom, pripravený súdiť ho a ponížiť.

Striasol sa toho pocitu a venoval pevnosti posledný pohľad, než vbehol do dverí. Zastavil sa a sklonil zrak, než si uvedomil, čo má oblečené. Otočil sa späť ku skrini a obliekol si tepláky, zahaliac svoje obnažené nohy. Posledná vec, ktorú potreboval bola situácia s Jungkookom a donáškou pizze.

„Počkajte chvíľu!" zvolal. „Hneď som tam!"

„Sklapni, snažíme sa pozerať film!" započul, ako ho zvnútra odbil Yoongi.

Zamračil sa, na čo sa pokúšal dostať do svojich teplákov a súčasne doskákať na jednej nohe smerom k dverám. Hneď ako mal na sebe aj niečo iné ako boxerky, otvoril dvere a zamrkal nad tým jasným svetlom.

„Uh, pizza pre Jimina?"

„To som ja." Prevzal si pizzu a podal mu peniaze. Ani sa naňho nepozrel a pokúšal sa udržať pizzu v jednej ruke, aby sa nestretla s podlahou. Keď si chalan, ktorý mu priniesol pizzu nebral peniaze, Taehyung spozornel a zmätene sa naňho pozrel.

Oči sa mu rozšírili a zahryzol si do spodnej pery, ako to robil, keď bol z niečoho nervózny.

„Uh, nie si ty Taehyung?"

Hnedovlások zdvihol obočie a pootvoril ústa.

„Doriti. Áno, som!" zašepkal v úžase. „Ako si to vedel!?"

Bol ohromený. Neotváral dvere tak často, že by si niekto mohol zapamätať jeho meno. Zvyčajne to bol iba nejaký nevítaný predavač alebo dievča, ktoré predávalo keksíky.

Chalan sa začervenal a nervózne sa poškrabal na zátylku. „Uh, máme spolu teóriu hudby."

Taehyung sa zamračil a snažil sa spomenúť, či už niekedy jeho tvár videl. Keď si uvedomil, že niekedy áno, srdce sa mu rozbúchalo vinou, keďže si to neuvedomil. S pocitom viny sa uškrnul. „Mám zlú pamäť, prepáč."

Chlapcove oči sa na zlomok sekundy rozšírili a prudko pokrútil hlavou. „Nie, to je v poriadku! Aj tak sedím v zadnej lavici."

Aj tak sa stále cítil zle. „Ako sa voláš? Sľubujem, že si to budem pamätať."

Aj keď jeho pamäť nebola najlepšia, považoval sa za profíka v pamätaní mien. S výnimkou niektorých ľudí. Nechcel na nich poukazovať, no ich mená začínali na J a končili ungkook.