Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

87.

Jungkookom trhlo a pevne zaťal ruky v päsť.

Uteč, hovorila mu myseľ.

Vypadni odtiaľto.

No on zostal na mieste; bol už unavený z utekania.

„Nevedel som..." zašepkal Namjoon. Jungkook tento tón jeho hlasu nenávidel. Nechcel ľútosť. Nechcel pomoc. Nechcel nič. „Preto nemôžeš spávať?"

„Áno a nikto iný o tom nevie," odpovedal Yoongi, nespúšťajúc z Jungkooka zrak. „Ani Taehyung."

Jungkook si chytil rukami tvár a zastonal.

„Počkaj, takže Taehyung sa s tebou rozišiel, pretože nespávaš?" spýtal sa Hoseok, stále znel zmätene.

Jungkook si pretrel spánky, naozaj nechcel viesť tento rozhovor. „Nie, rozišiel sa so mnou, pretože som mu povedal niečo hlúpe, čo mu ublížilo a viem, že som to nemal urobiť, ale urobil som to," povzdychol si. „Ja... naozaj som to dojebal."

Yoongi sa k nemu naklonil, pozorne mu hľadiac do očí. Yoongi ho pozval a vedel, koľko problémov môže mladší spôsobiť, keď má nedostatok spánku, no nevedel, aké veľmi zlé to bolo, že Taehyung, ktorý bol do Jungkooka tak neuveriteľne zamilovaný, sa s ním rozišiel.

„Akú hlúposť?"

Jungkook vyzeral ublížene a pery mal zovreté do úzkej linky.

Yoongi vyzeral byť tak veľmi vystrašený Jungkookovou reakciou, že sa zamračil.

„Jungkook, odpovedz mi."

Jungkook sa naňho ani nepozrel.

„Jungkook!"

„Niečo naozaj zlé, dobre? Tak veľmi zlé, že to nejde napraviť," odvrkol, no jeho tón zmäkol, hneď ako sa naňho Yoongi pozrel a povedal mu, aby sa naňho pozrel. „Povedal mi niečo o tom, že už k nemu nič necítim."

Jin zalapal po dychu, zakryjúc si rukami ústa a odkašľajúc si. Všetci nadskočili, spozorneli a otočili sa k nemu, pretože bol tak ticho, že zabudli, že tam vôbec bol.

Jungkook sa zamračil. Všimol si, že Jin sa od ich rozchodu správal zvláštne a stále odkladal spýtať sa ho prečo. „Hyung, je všetko v poriadku?"

Jin sa naňho pozrel, pohľad mal plný paniky a Jungkook naňho prižmúril oči. „Hyung?"

Starší vydal zvuk podobný zafňukaniu a previnilo spojil ruky, akoby sa modlil. „Kookie, naozaj mi to prepáč!"

Jungkookovo zamračenie zintenzívnelo a hral sa s lemom košele. „Čo?"

Jinová tvár očervenela.

Yoongi si toho tiež všimol. „Hyung, je tu niečo, čo nám chceš povedať?"

Jin si zahryzol do pery a pripomenul si situáciu medzi Jungkookom a Taehyungom. To ho prinútilo odvrátiť zrak.

Dal si na čas, kým odpovedal. „Ja som dôvod, prečo sa s tebou Taehyung rozišiel."

Ak na to staršieho správanie nestačilo, tieto slová si definitívne získali Jungkookovu pozornosť natoľko, že otočil hlavu. Snažil sa niečo povedať, no vždy mu slová zmizli na špičke jazyka. „Čo?"

„Jungkook, prepáč mi to," skríkol Jin. „Požiadal ma o radu ohľadom vzťahov, ale povedal, že to je pre jeho kamarátku. Prisahám, že som netušil, že ide o teba! Povedal mi o tom, ako zvláštne si sa správal a ja som spomenul, že už k nemu nič necítiš a že by ti mal dať kopačky."

„Čo?" zopakoval Jungkook, zovrelo mu hrdlo a sotva dokázal niečo povedať.

Pomaly zažmurkal, snažil sa zadržať pálenie v očiach a nedokázal jasne premýšľať. Starší si neboli vedomí situácie v ich vzťahu a sám za to trpel, kto vie, ako dlho by trvalo, kým by si Jungkook uvedomil, že je hlupák.

„Čo ešte povedal?"

Jin prehltol a Yoongi sa naňho pozrel. „Uh, povedal, že si myslí, že si sa mu vzdialil a že si mu nepovedal späť, že ho miluješ, keď ti to povedal po... veď vieš."

V tom okamihu Jungkookovi zovrelo srdce a zrazu necítil nič. Žiadnu bolesť. Všetko mal v porovnaní s napätím v krku, hrudníku a bolesťou v mozgu úplne znecitlivené.

Jungkook si nevšimol sĺz, ktoré sa mu spustili po líciach, až kým v tvári svojich kamarátov neuvidel zmätenie. Pritiahol si ruku k očiam a pocítil na prstoch niečo vlhké, horúce a keď ruku spustil, pozrel sa na ňu, sledujúc ako mu končeky prstov zmáčajú slzy a miešajú sa s potom. Už to boli roky, odkedy naposledy plakal a chcelo sa mu na tom zasmiať.

Musel akceptovať, ako veľmi Kim Taehyungovi prepadol. Ten chlapec so širokým obdĺžnikovým úsmevom, ktorý nikdy nevyhasol naplnil Jungkookovu hruď teplom. Nedokázal bez toho chlapca žiť.

„Nie, hyung," zašepkal Jungkook a neobťažoval sa hanbiť za to, že sa rozplakal pred svojimi kamarátmi. Slané slzy mu bolestivo zmáčali popraskané pery a keď ich zovrel do úzkej linky, časť z nich pocítil na jazyku. „Nie je to tvoja chyba; iba moja. Mal pravdu. Vzdialil som sa mu bez toho, aby som o tom vedel. Všetko, na čo som myslel bolo, že som nechcel, aby ma takto videl, že som si neuvedomil, že ma nevidel vôbec a že som mu tým ubližoval."

Každý bol ticho, nevedeli, čo povedať, vrátane Yoongiho, ktorý nevidel Jungkooka plakať tak dlho, ako ho poznal a to aj vtedy, keď mu zomrela matka.

„Ešte nie je neskoro," zašepkal Yoongi.

Jungkook si utrel slzy a vstal z gauča. „Ale áno, je. Už ma nechce ani vidieť."

„Miluješ ho."

Jungkook sebou trhol. „Môžeš to nehovoriť? Už spolu nie sme. Je to posledná vec, ktorú chcem počuť."

„Nie, Jungkook," povedal Yoongi pevne, „musíš to počuť."

„Prečo?"

„Aby si vedel, že sa ho nemôžeš vzdať."

©dranny [ao3]
All rights reserved

A/N
Držme Jungkookiemu palce, nech sa Taeho nevzdá 🤗❤