Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

91.

Taehyung otvoril oči a všetko mal pred očami rozmazané, uvedomiac si, že znovu plače. Rozhliadol sa po celom dave, ktorý stál, tlieskal a povzbudzoval ho.

Páčil sa im.

No to Taehyunga nezaujímalo, pohľadom skúmal dav a hľadal v ňom známu tvár.

No nevidel ho a telo mu skleslo sklamaním. Videl iba Jimina, ktorý mu veselo mával, no prestal, keď si všimol sĺz v jeho tvári.

Taehyung sa zdvorilo poklonil, no neodišiel do zákulisia tak, ako by mal. Miesto toho sa rozbehol po schodoch dolu z javiska a vtrhol na chodbu.

Zúfalo sa rozhliadal, no chodba bola prázdna s výnimkou pár študentov, ktorí sa tam učili.

Pevnejšie si k hrudi pritiahol saxofón a potlačil vzlyk, na čo sa otočil. Pozorne si prezrel každého študenta a modlil sa, aby bol jeden z nich Jungkook. Mlčky znášal tú bolesť, keď sa jeho nádej rozplynula.

Keď prišiel na koniec chodby, vypustil vzlyk, ktorý v sebe držal a z očí sa mu začali nekontrolovateľne liať slzy. Vytiahol si telefón. Ruky sa mu triasli tak veľmi, že mu spadol a rozbila sa mu obrazovka.

Úzkostlivo skríkol a zrútil sa na kolená, odhodil saxofón stranou a ani sa neobzrel, keď počul, ako sa takmer rozbil. Zdvihol z podlahy telefón a pokúsil sa ho zapnúť.

No nefungoval.

„Taehyung!" počul a nemusel ani vzhliadnuť, vedel, že to bol Jimin.

Sledoval, ako mu padali slzy na rozbitú obrazovku telefónu a nevzhliadol, ani keď si Jimin pred neho kľakol a položil mu ruku na plece.

„Kurva, Taehyung, čo sa stalo?" skríkol Jimin. „Bolo to úžasné, prečo si -"

„Daj mi svoj telefón," prerušil ho Taehyung a odtrhol pohľad od toho svojho rozbitého. So zúfalstvom odrážajúcim sa mu v očiach, sa na svojho kamaráta pozrel.

„Čo? Prečo? Tae, povedz mi, čo sa deje!"

„Jungkook," vydýchol Taehyung so zovretým hrdlom. „Jungkook mi povedal, že ma miluje."

Jimin sa zamračil. „Tae, o čom to hovoríš? Jungkook tu nebol."

Taehyung pokrútil hlavou. „Bol tu, v zákulisí. Povedal, že ma miluje a ja som mu povedal, aby odišiel a on naozaj odišiel. Musím s ním hovoriť!"

„Taehyung, Jungkook tu nebol!" zopakoval Jimin a chytil Taehyunga za ruky, ktoré sa mu trochu chveli. „Viem, že si naňho stále naštvaný, ale toto zachádza príliš ďaleko!"

Taehyung pokrútil hlavou. „Viem, že si myslíš, že som blázon. Možno som, ale neklamem! Bol tu. Musíš mi veriť."

Jimin stále nevyzeral presvedčene, no keď videl svojho kamaráta takého zúfalého, vytiahol si telefón a podal mu ho.