Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

19.

Taehyung sa práve rozvaľoval na posteli, nohy aj ruky mal roztiahnuté do prázdneho priestoru na posteli, prázdne sledujúc strop, zatiaľ čo počúval tikanie hodín visiacich na stene.

Oči ho pálili a viečka mal ťažké ako tehly, ktoré boli od vyčerpania pripevnené k jeho mihalniciam, no aj napriek tomu stále nemohol zaspať, pretože aj keď bolo jeho telo unavené, nervy v jeho mysli ho stále prebúdzali, akoby behal maratón.

Nahlas si zívol a rozžmurkával slzu únavy, ktorá mu stiekla po líci a otočil sa na ľavý bok, pozrúc sa na hodiny a pritlačiac si ľavú stranu tváre k vankúšu, takže slza zanechala na materiály škvrnu.

Hodiny ukazovali polnoc.

Premýšľal, či je vôbec ľudsky možné opiť sa na jedenásť hodín, čo bola taká dlhá doba, čo Jungkook bez známok návratu odišiel. Jeho mozog už vyprodukoval dosť hypotetických situácií na to, aby sa z nich dal vytvoriť film.

Povzdychol si a zaboril si nos do vankúša, zamrkajúc svojimi vysušenými očami. Zvraštil obočie, pokúšajúc sa presvedčiť sám seba, že nech sa s Jungkookom stane čokoľvek, nie je to jeho vec a že nemá zmysel strácať kvôli nemu ešte viac spánku. Pokúšal sa spomaliť pohon vo svojej mysli tým, že si predstavil hudobné noty a zvuk, ktoré vydávajú.

V okamihu, kedy sa jeho myšlienky začali zosúlaďovať a on začal zaspávať, zazvonil mu mobil, zvuk bol hlasný a ostrý, vysielajúci mu do hlavy impulzívnu bolesť.

Nadskočil a natiahol ruku, inštinktívne popadnúc telefón, aby zastavil ten nepríjemný zvuk. Keď zapol telefón, oslepilo ho jasné svetlo a zahabkal, keď mu telefón spadol na zem. Zanadával si popod nos a pretrel si zaslepené oči, ktoré sa pokúšali zaostriť a siahol po telefóne, stále sediac na posteli, zatiaľ čo trupom visel z postele. Zdvihol hovor bez toho, aby skontroloval identitu volajúceho.

„Haló?" povedal nemotorne do telefónu a čelom sa z nedostatku energie oprel o podlahu, čo spôsobilo, že mu do hlavy prúdila krv, čo neočakávane pomáhalo na bolesť hlavy, takže v tej polohe aj naďalej zostal.

„Taehyung!" ozval sa známy ukričaný hlas. Trhol sebou a oddialil si telefón od ucha, čakajúc niekoľko sekúnd a bolestivo k sebe privrúc viečka, až kým mu neprestalo pulzovať v hlave, aby si priložil telefón späť k uchu.

„Kto je tam?"

„Kto je tam!? Čo to má, kurva, byť, to som ja, Jimin, ty kokot!"

Taehyung prekvapene vytreštil oči. Prečo mu, dopekla, uprostred noci volal Jimin? „Čo chceš?" zamrmlal.

„Môžeš otvoriť dvere, pretože–" v pozadí sa ozval hlasný náraz, po ktorom nasledovalo zastonanie a potom Jimin niečo nezrozumiteľne zakričal.

„Čo?" zamrmlal. Nevedel, či je to z ospalosti alebo kvôli zúrivej bolesti hlavy, no jeho mozog nechcel nič spracovať.

„Len otvor dvere a prines nejakú nádobu, Jungkook a ja tam čoskoro budeme," vyžiadal si Jimin a potom bez ďalšieho vysvetlenia zložil.

Pri zvuku mena svojho spolubývajúceho sa Taehyung vymrštil do sedu a prešla ním taká nechutná únava, že takmer omdlel, čo mohlo byť spôsobené aj krvou, ktorá mu prúdila späť z hlavy. Aj napriek predchádzajúcej hádke bolo dobré počuť, že Jungkook nezomrel na otravu alkoholom.

Vyskočil z postele a rozhliadol sa po nejakej nádobe, ako Jimin požadoval. Keď nejakú našiel, popadol kôš vedľa Jungkookovho stola.

Hneď potom sa na dverách ozvalo hlasné zaklopanie, nasledované krikom. „Taehyung, radšej otvor tie dvere za menej ako dve sekundy, inak ťa skutočne zabijem!"

Taehyung takmer zhodil kôš na zem, ako rýchlo sa rozbehol. Vyhodil odpady na podlahu, čo bol iba pokrčený papier a banánová šupka a šprintoval ku dverám.

Rýchlo otvoril dvere, chystajúc sa ich pozdraviť, no než dokázal čo i len žmurknúť, Jungkook sa mu priamo pred očami zrútil a s hlasným buchnutím dopadol na zem.

Taehyung skríkol a odskočil miesto toho, aby ho chytil. (Nikdy nemal najlepšie reflexy.) Stratil slová, zatiaľ čo so širokými očami zízal na Jungkooka rozplešteného na podlahe; ofina sa mu lepila na spotené čelo, jeho čierna mikina s kapucňou a voľné biele tričko vyzeralo, akoby ho niekto len nedávno vyzliekal a odhaľoval mu kľúčne kosti. No najzreteľnejší bol zápach; zmes alkoholu a zvratkov.

Taehyung sa prinútil neprehltnúť, keď zdvihol pohľad na Jimina, ktorý ťažko lapal po dychu, rukami sa podopieral o kolená a jeho pokožka sa leskla potom. „Prečo je tak skurvene ťažký?" lapal po dychu.

Taehyung sa znepokojene zohol a pohladil svojho kamaráta po chrbte, snažiac sa nebyť znechutený potom na jeho tričku.

„Čo sa, dopekla, stalo?"

„To by som sa mal pýtať ja teba," zafučal Jimin, keď sa napokon vydýchal a narovnal sa. „Čo sa medzi vami dvoma stalo?"

„Naozaj nič," začal Taehyung, zamračiac sa v tvári, „iba som ho zobudil a bezdôvodne sa vystrašil, tak som mu za to vynadal a ďalšiu vec, čo viem je, že povedal, že sa ide kvôli mne opiť."

Jimin vyzeral trochu znepokojene. „Zobudil si ho?"

„No... áno," povedal Taehyung pomaly a zmätene zdvihol obočie. Jimin si nepríjemne odkašľal a utrel si z čela kvapky potu, nestretnúc sa s Taehyungovým pohľadom. „Je na tom niečo? Mám pocit, že som niečo urobil zle."

„Nie je na mne, aby som ti to povedal," povzdychol si Jimin a pozrel sa na Jungkooka, ktorý stále ležal na podlahe. „Nemyslím si, že by sa Jungkookovi príliš páčilo, ak by som ti to povedal."

Taehyung pokrčil nos a pokúšal sa necítiť urazene. Musel akceptovať, že ho mladší nenávidí bez zjavného dôvodu. „Dobre, rozumiem tomu, ale je to smiešne," povedal podráždene, „absolútne nič neviem a zjavne robím veci, ktoré, citujem, ktoré 'ho raz zabijú' a neviem, čo to má znamenať alebo ako to napraviť."

Jimin vyzeral neisto. „Ja neviem."

„Jimin, chcem pomôcť. Ak som urobil niečo zlé, tak potom by som to mohol aspoň vynahradiť," prosil Taehyung. „Doslovne v noci nemôžem spávať, pretože Jungkook je tá najznepokojujúcejšia osoba na svete a nepreháňam, keď hovorím, že mám pocit, že explodujem."

Jimin pohľadom mlčky sledoval Jungkooka. Keďže neznesiteľné ticho pokračovalo bez známok jeho konca, Taehyung oprávnene predpokladal, že Jimin bude mlčať, a tak si porazenecky povzdychol a pretrel si rukami unavené oči.

„Neurobil si nič zlé," povedal napokon Jimin.

Taehyung si znovu povzdychol. Časť z neho dúfala, že urobil niečo zlé, aspoň by tak vedel, ako to napraviť, no teraz sa jeho frustrácia len zvyšovala. „Tak čo má, dopekla, za problém?"

Jimin sa zamračil, zjavne bol nespokojný s otázkou. Pery pevne pritisol k sebe, než spustil: „Má *insomniu." (Ide o odborný názov pojmu nespavosť)

Taehyung otočil hlavu smerom k nemu a v mysli mal absolútne prázdno.

„Čo?" Bolo všetko, čo dokázal povedať.

©drannie [ao3]
All rights reserved