"Hovorí sa, že keď si zamilovaný, nemôžeš zaspať, ale teraz, keď som stretol teba, mám pocit, že konečne môžem."
University AU; Jungkook a Taehyung sa stávajú spolubývajúcimi. No Jungkook trpí nespavosťou a nemôže zaspať s inými ľuďmi a Taehyung ned...
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
Keď Taehyung povedal, že nedokáže nebyť s Jungkookom v kontakte, myslel to doslova.
Bolo to mučenie a klamal by, ak by povedal, že sa necítil horšie, ako si myslel.
Pokušenie bolo trýznivé. Prejavovalo sa ako svrbenie na špičkách prstov, ktoré škrabalo až kým nemal pocit, že mu to zožiera kožu a jediné uspokojenie, ktoré si mohol dopriať bolo zobrať telefón. To je všetko. Stačil hovor, jednoduchá správa alebo čokoľvek iné a jeho srdce bolo viac menej v poriadku.
No vedel, že mladší si prechádza ťažkým obdobím a zaoberá sa problémami, skutočnými problémami, ktoré sa líšili od tých, kedy meškal na hodinu, takže aj cez všetky tie pokušenia sa snažil, snažil sa každým kúskom seba, aby ho neobťažoval.
Možnosť nevidieť jeho rozkošný zajačí úsmev alebo počuť jeho zriedkavý smiech, ktorý sa ozýval ako jemný vánok alebo jeho nos, ktorý krčil vždy, keď bol naštvaný alebo pobavený alebo dokonca jeho krátke správy bez emócií, ktoré boli celé gramaticky správne; to všetko stačilo k tomu, aby sa Taehyung zbláznil.
Yoongi, v ktorom Taehyung napokon našiel útechu, ho považoval za blázna; to odvtedy, kedy v kampuse Taehyung skočil na náhodného chalana, ktorý mal rovnakú červenú čapicu ako Jungkook a ani si neuvedomoval, že ten chalan vyzeral úplne inak a to ani nespomínal to, že bol takmer o hlavu nižší.
Po tom, čo ho musel Yoongi od jeho úbohej obete odtiahnuť, to už nepovažoval za zábavné.
Presviedčal Taehyunga, že musí čo najskôr odísť skôr, než urobí niečo absolútne hlúpe, že ho budú musieť vylúčiť zo školy. Taehyung vedel, že má pravdu, takže v okamihu, kedy mal v ruke notebook, si rezervoval najskorší lístok na autobus do Daegu, dúfajúc, že si trochu prečistí myšlienky.
No ukázalo sa, že jeho schopnosť strápňovať sa bola lojálna a sledovala ho všade, kam sa pohol.
Predpokladal, že sa nič nemôže pokaziť. V Daegu mu nič nepripomínalo konkrétneho mladého tmavovlasého chalana s veľkými rozkošnými očami, ktoré v ňom dokázali vzbudiť smútok a súcit alebo ho prinútiť nastúpiť na autobus do Busanu a namieriť si to priamo do jeho náručia.
No vždy vo všetkom existovali aj druhé dvierka. Bol blázon, že si to neuvedomil skôr.
V Daegu mal kamarátov zo strednej.
A kamaráti zo strednej znamenajú večerné stretnutia.
A večerné stretnutia znamenajú alkohol.
A viac alkoholu.
A ešte viac.
A ďalšiu vec, ktorú si Taehyung pamätal bolo, ako sa prebudil bez spomienok na to, čo sa stalo alebo aký je deň v týždni alebo dokonca, či je stále na tej istej planéte.
No potom, čo si uprostred kocoviny skontroloval mobil, želal si, aby neprespal celý rok a nenašiel radu ponižujúcich správ, ktoré poslal Jungkookovi opitý.
A nešlo len o ponižujúce správy; nie, to by bolo až príliš v poriadku. To by znamenalo, že je k nemu svet príliš láskavý a to by sa nikdy nestalo.
Bolo to vyše sto ponižujúcich správ.
Od odsekov, kde boli len nejaké písmená správy pokračovali donekonečna a Taehyung to s hrôzou sledoval, zatiaľ čo roloval a roloval svojimi opileckými správami.
Po prečítaní prvých desiatich to už nevládal čítať. Aj keď chcel, no bol si istý, že podstatou všetkých bolo: veľa nesúvislých slov, ktoré sa sem-tam dali prečítať ako 'chýbaš mi' a 'milujem ťa'.
Bol si takmer istý, že tam bola aj jedna správa, v ktorej písal báseň a vyznával mu tam svoju nehynúcu lásku v podobe krajiny a vodných živočíchov.
Taehyung nevedel, či má byť spokojný alebo naštvaný, že si Jungkook jeho správy neprečítal.
Časť z neho sa chcela padnúť na kolená a ďakovať bohom, že ho zachránili pred najponižujúcejším momentom jeho života a tá druhá časť chcela na nich nadávať, pretože nikdy nemal rád, keď bol ignorovaný.
Pocity neistoty boli úplne normálne; premýšľal, či Jungkookovi rovnako chýba; či k nemu stále cíti to isté; no Taehyung si vytrénoval svoje srdce tak, aby o ňom len tak nepochybovalo, skutočne v Jungkooka veril.
Pripomínal si, že je dobre, že sa Jungkook zameriava na liečenie, no či chcel alebo nechcel, musel priznať, že to odlúčenie bolo užitočnejšie, ako kedy mohol očakávať; vždy sa o niečo bál, no časom to zahnal do úzadia rozumu a pripomínal si, že Jungkook je stále najdôležitejšou osobou v jeho živote a že nie je ľahko odstrániteľný.
Aj keď mal sem-tam nejaký skrat, kedy zabudol na celú tú vec a napísal mu niečo hlúpe, len zo zvyku, no ako dni plynuli, pomaly, ale isto sa to zlepšovalo.
No na druhej strane sa mu zdalo, že Jungkookovi sa darí výrazne lepšie v tom nebyť s ním v kontakte. Neozval sa mu ani raz a Taehyung by si myslel, že je mŕtvy, ak by mu neprichádzali občasné správy od Jimina.
Jungkook dodržal svoje slovo, že pôjde do Busanu s Jiminom. Takže k Jiminovmu nešťastiu, ktorý spočiatku s tým nesúhlasil, ho Taehyung prosil, aby ho dôsledne kontaktoval aj o tých najmenších podrobnostiach v Jungkookovom živote. A to malo za následok to, že bol raz alebo aj dvakrát zablokovaný, čo viedlo k tomu, že Yoongiho prosil o telefón, aby presvedčil jeho priateľa, aby si ho odblokoval.
No Jimin sa napokon nad ním zľutoval a posielal mu správy typu 'Jungkook sa práve vrátil od doktora' alebo 'Jungkook práve navštívil hrob svojej matky'.
Tieto správy zvyčajne pokračovali tak, že Taehyung vyzvedal, ako sa Jungkook cíti alebo čo mu povedal lekár, no Jimin trval na tom, že mu to Jungkook povie osobne a hoci bola jeho trpezlivosť malá, súhlasil.
![Fall Asleep [Vkook; TR] ✔](https://img.wattpad.com/cover/193165842-64-k991661.jpg)