Fall Asleep [Vkook; TR] ✔

52.

Taehyungovi sa v hlave objavilo milión scenárov, čo tým Jungkook chcel povedať, no žiadny z nich to rozhodne nebol.

„Č-čo?"

Jungkook sa čo najlepšie snažil zamaskovať svoj výraz, no zlyhal. „Ľutuješ, že si ma pobozkal."

Taehyung mal v hlave niekoľko scenárov toho, čo tým Jungkook myslel a rozhodne to nebol ani jeden. „Č-čo?"

Jungkook sa snažil čo najlepšie zamaskovať svoj výraz, no zlyhal. „Ľutuješ, že si ma pobozkal."

Taehyungovi sa rozšírili oči. „Kde si - Čo?"

„Zakaždým, keď sa to snažím vytiahnuť, zmeníš tému alebo utečieš. Spočiatku som si myslel, že si v rozpakoch, takže som nič nepovedal, ale teraz dokonca odmietaš ísť aj so mnou von, ideš do klubu a flákaš sa s jedným z mojich kamarátov." Jungkook zaťal päste tak pevne, že mi zbeleli kĺby. „Len mi povedz, že to ľutuješ a nemusíš si robiť starosti, pretože to už nikdy nespravím."

Taehyung nevedel, čo povedať. Celý ten čas si myslel, že on bol ten, kto trpel a že Jungkook bol ten, kto to ľutoval.

„Nie," zamrmlal Taehyung. „Neľutujem, že som ťa pobozkal."

„Ale áno," obvinil ho úzkostlivo Jungkook, „ale chápem to, som unavujúca osobnosť. Ľahko sa naštvem. Neviem vyjadriť svoje pocity. Dopekla, ani neviem poriadne spať, najmä keď nie si naokolo a naozaj som si nemyslel, že zmeníš môj život tak, ako si to urobil."

Taehyung sa cítil, akoby sníval. Bol príliš zaujatý svojimi vlastnými pocitmi, že si nevšimol, že Jungkook sa trápil rovnako ako on, ak nie viac, na hrudi ho ťažila vina, pretože tomu všetkému mohol zabrániť, ak by povedal, ako sa cíti.

„Tak to vôbec nie je," vyhŕkol Taehyung a zhlboka sa nadýchol, aby sa pokúsil upokojiť. Chcel sa načiahnuť a ohrnúť Jungkookovi vlasy z tváre tak ako vždy, no držal sa späť. „Nemyslím si, že si unavujúca osoba a je mi jedno, či sa naštveš. Tiež sa naštvem. Každý to robí. Zabudol si, že to robím tiež? Vynakladáme úsilie a na tom záleží."

Po tom, ako skočil svoj monológ, niet iného zvuku, než toho, čo vychádzal z klubu. Ani jeden z nich sa nepohol, pretože nevenoval pozornosť ničomu inému, než ich neistým dychom medzi nimi a nepravidelným rytmom srdca.

„Ak to neľutuješ..." zamrmlal Jungkook, „tak prečo o tom nechceš hovoriť?"

Taehyung nebol tou otázkou prekvapený a snažil sa prísť s logickým vysvetlením, no napokon sa rozhodol byť úprimný a slová v ňom explodovali. „Zmenil som tému iba preto, že som sa bál, že sa ospravedlníš a vezmeš to späť."

Jungkook vyzeral šokovane. „Prečo si to myslíš,"

„Pretože to je všetko, čo sme doteraz robili. Ospravedlňovali sa, zabudli a išli ďalej. Akoby to nebolo nič dôležité. Už si zabudol na to, ako sme zvykli nenávidieť jeden druhého? Boli sme spolubývajúci, potom sme neboli a potom znovu boli. A potom sme zrazu boli kamaráti. A potom sme sa navzájom vyhýbali, potom nie a potom sme sa zrazu bozkávali. Je to mätúce. Ako mám vedieť, či by sme mali pokračovať alebo len predstierať, že sa to nikdy nestalo a ísť ďalej."

Jungkook vyzeral zasiahnutý, bol úplne bez reči z Taehyungovho výbuchu a Taehyung sklonil hlavu, tvár mal červenú od rozpakov.

„Neuvedomil som si, že to cítiš takto," povedal napokon Jungkook a pozrel sa na Taehyunga, ktorý sa odmietal stretnúť s jeho pohľadom.

Taehyung si zahryzol do pery a zapozeral sa na svoje ruky. „Nemyslel?"

Jungkook chvíľu mlčal, hlboko premýšľal a potom znovu prehovoril: „Nemyslím si, že je to nerozhodnosť. Je to len vývoj. Zmena."

Taehyung zdvihol hlavu a pomaly zažmurkal. „Takže, čo sa snažíš tým povedať?"

Jungkook stuhol a okamžite neodpovedal, no Taehyungovi to nevadilo a trpezlivo čakal. Vedel, že mladší nie je zvyknutý hovoriť o ničom osobnom a o svojich pocitoch.

„Hovorím, že nabudúce, ak si nebudeme istý, povedzme si to. Dobre?"

Taehyung sa naňho skúmavo pozrel. „Hovoríš k sebe alebo ku mne?"

Jungkook pretočil očami. „Hovorím k obom."

Taehyungovi chvíľu trvalo, než váhavo prikývol. „Fajn, nabudúce sa porozprávame. Ale ak tak urobíme, nezmenia sa veci?"

„Zmena nemusí byť nevyhnutne zlá vec."

Odpoveď bola náhla, no Taehyung ju pochopil dosť dobre. „No, ak chceš zmenu, tak čo urobíš?" povedal, jeho hlas bol pomalý a opatrný.

Jungkookovi sa nebezpečne zúžili oči a urobil krok vpred, ruky stále držiac o stenu pri Taehyungovej hlave. „A čo ty? Prečo niečo neurobíš?"

Taehyung zažmurkal a potom naraz jeho vážne správanie zmizlo, skrčil nos a našpúlil ústa. „To nie je fér! Zabudol si, že to ja som ťa prvýkrát pobozkal?" zapišťal a dupol nohou ako dieťa. „Prečo musím všetko robiť ja?"

Jungkookové pery sa skrútili do pobaveného úškrnu a mierne zaklonil hlavu, potrasúc ňou, akoby sa snažil nesmiať z toho, ako roztomilo sa Taehyung správal.

Jungkook zdvihol hlavu, oči mu iskrili pobavením a Taehyung si zahryzol do pery, aby zadržal úsmev a snažil sa vyzerať čo najvážnejšie.

A potom sa Jungkook prudko naklonil a vtisol Taehyungovi na našpúlené pery letmý bozk. Rýchli a sladký, odtiahol sa v sekunde, ako sa Taehyung nadýchol a rozšírili sa mu oči.

Pozeral sa na Jungkooka, akoby nebol súčasťou tohto sveta a zhíkol.

Jungkook sa zasmial. „Spokojný?"

Taehyung znovu zhíkol. Kolieska v mozgu mu prestali pracovať a jediné, čo pracovať dokázalo, bolo srdce, ktoré mu zbesilo bilo.

„Nie," vydýchol, „pravdepodobne to musíš skúsiť znovu."

Než sa naklonil, na Jungkookových perách hral úškrn.

©dranny [ao3]
All rights reserved

A/N
Pekný večer 💗🥰

Ja už som sa chystala spať, ale ešte som vám musela preložiť aspoň túto kratšiu časť ☺💗

Sladko sa vyspite a dobrú noc 💕😻🥰

I luv y ❤❤

Ps: Že by sa medzi Taem a Kookom konečne niečo vyriešilo alebo nie?🙃