EUPHORIA

Časť prvá- Keenan

...

„Môžeš, prosím ťa, uhnúť?! Potrebujem urobiť latte na ten stôl!"

A presne takto sa začal môj prvý deň v práci s mojím šéfom, ktorý ma neznášal od prvej sekundy, ako som sem vošiel. Uhol som sa pred jeho nahnevanou tvárou, ktorá má od rána iba diriguje. S čistým srdcom môžem prehlásiť, že som ešte nevidel človeka, ktorý by s takou radosťou niekomu každú minútu hádzal komentáre do tváre... Ako keby to bolo jeho uspokojenie.

„Prepáč, že zavadziam, ale nie som tu preto, aby som sa zaučil?" Hodil som na neho svoj najväčší úsmev, aj keď som netušil, aký to bude mať dopad na jeho ego. Prehrabol svoje tmavé vlasy, ktoré mu padali do očí a prebodol ma ostrým pohľadom. Nepovedal nič, iba do mňa drgol ramenom a robil si ďalej svoju prácu. Sám pre seba som mykol plecom a odišiel som si sadnúť na jednu z barových stoličiek. Celý čas som na neho len mlčky pozeral, až kým s objednávkou neodišiel ku stolu. Nerozumiem, ako niekto tak arogantný a egoistický môže vlastniť kaviareň, ktorá je tak navštevovaná. Čo sú tí ľudia slepí? Baví ich pozerať sa na jeho večne nahnevanú tvár?

„Prečo tu tak sedíš? Neprišiel si sa náhodou zaúčať?" Na tvári mal úsmev, ktorý bol oveľa strašidelnejší ako ten môj.

V tichosti som prikývol a pozrel sa do jeho tváre, ktorá mala opäť neutrálny výraz. „Ak sa chceš niečo naučiť, musíš najprv vstať z tej posratej stoličky a prejsť na svoje pracovné miesto. Alebo ťa mám odniesť?" Podišiel ku mne a jeho prižmúrené oči na mňa zamyslene pozreli.

Rýchlo som vycúval z tejto nekomfortnej situácie a postavil som sa za bar. „Pripravoval si už niekedy kávu?" Pokrútil som hlavou.

„Hah, to som mohol čakať," odvetil a prekrútil očami.

„Teraz pozorne sleduj a uč sa. Na začiatok musíš vedieť, ako pripraviť správne espresso. Bez dobre spraveného espressa neurobíš žiadnu dobrú kávu."

Ešte nikdy v mojom živote som nepripravil také množstvo kávy ako dnes. Avšak všimol som si aj niečo iné. Výraz na jeho tvári bol akoby jemnejší. V očiach mal radosť, ktorú tam doteraz nebolo badať. Tvár mal uvoľnenú a vlasy mu znova padali do očí. Z blízkosti, v ktorej sme sa nachádzali som videl, ako sa jeden kútik jeho úst nadvihol. Neverím, že tento bezduchý človek sa dokáže aj usmievať. Jeho úsmev netrval večne a opäť si na mne brúsil svoje ego až do konca dňa. Neviem, či som sa rozhodol pre správne miesto, ale viem, že ani napriek tomu sa nevzdám a porazím jeho ego.