EUPHORIA

Časť štyridsiata- Keenan

...

„To už si tu? Myslel som si, že budeš meškať ako zvyčajne. Ešte nie som hotový." Prichytím si telefón o rameno, aby som bol schopný zapnúť tašku. Nezabudol som nič?

„Už ani hotový nebudeš, pretože dnes som ako naschvál nemeškal, tak pobaľ svoju riť a padaj za mnou. Čaká ťa iné dobrodružstvo!" Je z tohto výletu nadšený asi najviac. Dokonca ani usporiadateľ tohto perfektného nápadu nie je tak nadšený, a to perfektného myslím ironicky, samozrejme.

„Prestaň chliapať hlúposti a poď ma čakať hore, ešte musím niečo dobaliť." Zruším hovor ešte predtým, akoby mal šancu protestovať.

„Luka!" Nič.

„Luka!" Nič.

„Je snáď hluchý alebo čo sa mu deje. Nepočuje, že ho volám." Nikto ma tu nepočúva. Môj najlepší kamarát si z mojich slov berie len to, čo chce a môj frajer ma radšej ignoruje.

Zvrtnem sa, aby som ho šiel niekde nájsť, keď do neho narazím. Tak teda dlho mi to netrvalo, aspoň, že hra na skrývanie mu nejde tak dobre.

„Nie, nie som hluchý Keenan, iba ti nechcem skákať za zadkom a pomáhať ti, keď s týmto celým nesúhlasím." Prevráti očami a sadne si na kraj postele.

„Čo tu sedíš? Leif ide hore, choď mu otvoriť." Všetci si tu robia, čo chcú.

Niečo som chcel, čo to bolo?

„Vždy, keď premýšľaš, klepkáš si prstami po pere, celkom to vie človeka vzrušiť." Pozriem na neho a nadýchnem sa, aby som na neho neskočil a nevytrhal mu vlasy. Tak ja tu stresujem či máme všetko na prežitie v džungli a on ma zvádza. Luka, naozaj na to teraz nie je čas.

Doriti, Leif!

„Choď otvoriť Leifovi a svoje vzrušenie si schovaj na neskôr." Vždy, keď sa ponáhľam, stresujem. A k tomu si ani nie som istý či mám všetko. Niečo som isto zabudol.

Musím to ešte raz skontrolovať, inak zošaliem. Pozriem na tašku, obrovskú ako svet, ktorá o zavretie bojovala spolu so mnou a povzdychnem si. Otvorím ju a všetko, čo som tam z posledných síl natlačil vypadne von.

Skontrolujem všetko podľa zoznamu, ktorý som si v hlave vytvoril. Ak som na nič nezabudol, v taške by malo byť všetko. Bojovne pozriem na obrovskú tašku, ktorá prosí o to, aby som do nej toho toľko netlačil a pustím sa do druhého zatvárania, ktoré bolo, mimochodom, ešte väčší boj.

Som spotený už len zo zatvárania tašky, ako chcem prežiť stanovanie?

Vezmem to hebedo a vyberiem sa nájsť Leifa a Luku. Až teraz som si uvedomil, že som za celý čas nič nepočul. Čo sa im stalo? Žijú? Teda aspoň jeden z nich by mohol.

„Neverím ti, ale spolieham sa na teba, že na neho dáš pozor. Hlavne nech sa veľmi neopije, ani ty. Nechcem problémy." Luka sedí naproti Leifovi, ktorého vlasy sú dnes pre zmenu strapatejšie než zvyčajne.

„Je to môj najlepší priateľ, dal by som na neho pozor aj keby mi to nepovieš, ale beriem na vedomie, kamoško." Vyškerí na neho svoje zuby a odpije si z vody. On mu dal napiť? To je postup v ich strpení sa, nie? Pred nejakým časom by ho smädom nechal umrieť.

„Rozumiem, iba som ťa priateľsky varoval."

„Rozkaz!" Vykríkne Leif a postaví sa do pozoru. Hneď na to zazrie a vyškerí sa.

„Si ako decko Keenan, stále načúvaš."

„Aj ja ťa zdravím, tak ideme?" Snažím sa to zakecať, ale vidím jemný úškrn na Lukovej tvári.

„Počkám von, vy sa rozlúčte hrdličky. Máte na to iba minútu, nieže niečo stihnete. Maj sa Luka." A už ho nebolo.

„Vidíme sa v nedeľu, áno?"

„A môžem ti zavolať?" Pozrie na mňa zúfalým pohľadom.

„Môžeš mi napísať, keď ti budem veľmi chýbať." Vyškerím sa na neho a pobozkám ho na čelo.

„Takže, keď zavrieš dvere?" Pokrútim nad ním hlavou. Podídem k nemu čo najbližšie a pobozkám ho.

Ešte poslednýkrát mu zakývam predtým, ako zatvorím dvere od bytu a vydám sa na smrteľné dobrodružstvo.

...

„Už som si myslel, že sem dnes ani nepotrafíte." Šiel nám naproti chlapec veľmi odlišný od Leifa, aj keď je jeho rodina. Pekný do tváre so širokým úsmevom na tvári, obľúbenec školy, to je Leifov bratranec.

„Poslal si trasu Leifovi, je zázrak, že sme prišli." Leif ma plesne po hlave a zagáni na mňa.

„Drž hubu a radšej nám pomôž, nevidíš, ako veľmi sme vysilení? Nemáš žiadny rešpekt k starším." Občas nechápem ako si oni dvaja môžu tak veľmi rozumieť. Zapárajú do seba každú stotinu, ale nikdy by sa nevymenili za nič na svete.

Jun nám obom pomôže zobrať tašky, na čo, akoby moje plecia dostali druhý dych a spoločne sa vyberieme na miesto, ktoré vybrali na dnešnú stanovačku. Dva postavené stany obkolesovali ohnisko, pri ktorom pohodlne sedel asi jeden z Junovych dobrých kamarátov.

...

Chan, Junov najlepší kamarát stihol prichystať večeru, kým sa naše zadky uráčili tiež sa usadiť k ohnisku a pridať sa k celej atmosfére. Uznávam, že som na začiatku nemal dobrý pocit z toho, čo vymysleli, ale páči sa mi to.

Ticho, príroda, svieži vzduch žiadne mesto, holé nebo, na ktorom je tak milión hviezd a dobrá atmosféra. Človek občas potrebuje takéto vypnutie. Zatvoriť dvere pred každodennými starosťami a vypadnúť niekde do džungle s kopou jedla a dobrým pivom.

„Pamätám si, ako som mu vytieral zadok a teraz ho zrazu zobrali na univerzitu, ten čas tak letí."

„Vytieral zadok? Magor, veď sme skoro rovnako starí. Pár rokov hore dole, ale zadok si mi nikdy nevytieral."

„A to ty vieš odkiaľ? Myslíš si, že nie som dosť šikovný na to, aby som ti vytrel zadok v takom mladom veku? Vždy som sa staral o svojho malého bratranca."

„Áno, hlavne vtedy, keď si ma skoro utopil v potoku." Zahundral Jun a odpil si z piva.

„To bola nehoda, všetkých som sa snažil o tom presvedčiť, ale nikto mi neveril."

„Jasné, že ti nikto neveril, keď ťa videli ako si mi pchal hlavu pod vodu."

„Len som ťa chcel naučiť dýchať aj pod vodou. Vidíš, to že si na strednej bol v plaveckom klubu, to je za to, čo som pre teba spravil."

„Dali ma do plaveckého tímu preto, lebo som sa vody bál ty idiot!"

Toto je presne to o čom som hovoril. Človek z nich má pocit, že sa neznášajú, ale z celej rodiny sa milujú najviac, to môžem odprisahať.

Pípne mi telefón, na čo sa pousmejem, pretože aj bez toho, aby som sa pozrel od koho tá správa je, je mi to jasné.

Chýbaš mi, tak ti píšem.

Pousmejem sa nad správou a zapozerám sa na to, čo sa deje predo mnou.

„Si hlúpy, toľká škoda piva. Mal som ťa vtedy potopiť o niečo hlbšie, prisahám!"

A toto sú chvíle, keď si uvedomíte, že život naozaj stojí za to!