EUPHORIA

Časť tridsiata siedma- Leif

...

Zúrivo prepínam pesničku za pesničkou. Už niekoľko minút nedokážem nájsť tú, ktorú potrebujem a som dosť lenivý na to, aby som odomkol telefón a zadal ju do vyhľadávača.

Namiesto toho o chvíľu vyťukám dieru do displeja.

Zaznejú prvé tóny klavíra, nemusím ani pozrieť na telefón a viem, že je to tá, ktorú som hodnú chvíľu hľadal.

No bolo to tak ťažké, aby sa objavila?

Privriem oči, ale len na chvíľu, pretože semafor dá chodcom zelenú. Zaradím sa do davu ľudí kráčajúcich do škôl, práce alebo do obchodu.

Neznášam davy ľudí, ale vždy ma bavilo pozorovať ich a tipovať, kto musí kráčať kam.

Je sranda pozorovať ich a domýšľať si, kam ich ranná cesta vedie.

Do práce.

Do školy.

Od milenca.

Do obchodu.

Na raňajky do najbližšej reštaurácie, ktorá podáva raňajky.

Ktovie koľkokrát som sa v živote už trafil.

Pred hlavnou bránou do školy sa nadýchnem. Ešte stále sa s Keenanom nebavíme. Mojou vinou, pretože áno, stále ho ignorujem.

Snažím sa, dobre? Snažím sa nájsť cestu, ako ukončiť boj v mojom srdci. Stále som však na nič neprišiel.

Avšak bojím sa, že ak čo najskôr na niečo neprídem, zabije ma buď Keenan alebo pocit viny, že som prišiel o kamaráta.

Najradšej by som sa prefackal. Neviem prečo sa takto správam. Jednoducho mám chuť trucovať.

Vkročím do triedy a zvýšim hlas na maximum, aby som prepočul volanie môjho mena. Jeho hlas ma zabíja tak veľmi ako táto situácia do ktorej som nás dostal.

Sadnem si k týpkovi pri ktorom som sedel naposledy, no jeho meno si nepamätám. Nie je pre mňa podstatný.

Kútikom oka pozriem na Keenana, ktorý ma zabíja pohľadom.

Prepáč.

Našťastie sa dnes rozhodla profesorka prísť načas, a tak nemusím trpieť ostrý pohľad Keenana.

Keď človek po takom dlhom čase aj vníma, čo sa na hodine deje, dôjde mu aké nudné naozaj tie hodiny sú. Už polhodinu sa nútim nezatvárať oči či nezívať.

Vždy rozprávala tak nezáživne?

Myslím si, že táto žena ma donútila, aby som svoje komplexy ohľadom toho, čo cítim ku Keenanovi, čo najskôr vyriešil, pretože ak hodiny nezačnem tráviť inak, ako počúvaním výkladov, ešte takýchto nezáživných, prestanem mať vôľu chodiť sa sem vzdelávať.

Konečne, po nehorázne dlhom čase to skončí.

Profesorka odíde, čo značí polovičné víťazstvo pre mňa.

Jedna hrozba je preč. Čaká ma druhá.

Schmatnem tašku a ako ninja sa snažím uniknúť z triedy, ale nepodarí sa mi to.

Keenan ma schmatne za ruku čím mi naruší pokojný odchod z triedy.

„To, že ma ignoruješ, viem pochopiť. Teda neviem, ale vieš ako to myslím. Ale ak sa znova chystáš odísť, zničím ti život." Jeho oči ma zabíjajú, dvojnásobne.

„Keenan." Nič iné mi nenapadlo. Musím začať aspoň nejako.

Neviem nájsť žiadne slová, nič, čo by som mu mohol povedať.

V tom to uvidím.

Ich dvoch na záchode.

Luku, ako sa mi vyhráža a Keenana, ktorého oči patria len jemu.

Vytrhnem ruku z jeho zovretia.

„Staraj sa o niekoho iného, ja tvoju dobrosrdečnosť nepotrebujem."

A odídem.

Odídem skôr, ako by som musel vidieť jeho pohľad.