EUPHORIA

Časť dvadsiata deviata- Keenan

...

Pozriem na svoj odraz v zrkadle. Vyzerám ešte viac serióznejšie než Luka, to je čo povedať. No jeho košieľky na ňom milujem, sadnú k nemu. Na mne to vyzerá príliš umelo.

Ktokoľvek sa na mňa pozrie, vidí, že toto vôbec nie som ja.

Uvoľním si kravatu. Je hrozne tesná!

Poslednýkrát pozriem na svoj odraz, opláchnem si ruky, upravím sa a odídem späť medzi ľudí ku ktorým nepatrím.

Túto vysokú spoločnosť nemám rád, nikdy som do nej nechcel patriť. Nie som ako môj otec. Ten si to na druhú stranu užíva.

Vidím mu to na tvári.

Páči sa mu, ako ho ľudia berú. Ako si ho vážia a rešpektujú.

Takýto život by ma nebavil. Mám rád život, ktorý žijem mimo mojej rodiny.

Milujem kaviareň, v ktorej sa cítim viac doma, ako v dome, kde som strávil toľký čas. Majiteľa kaviarne milujem viac než chlapa, ktorý ma sem dotiahol.

Všetko mimo môjho otca je tak krásne.

„Vidím, že ste priviedli aj svojho syna. Je dobré, keď sa deti školia rodinnému biznisu v mladom veku. Môj syn to mal rovnako, synak." Pozriem do tváre chlapa, ktorý sa na mňa usmieva, no jeho úsmev nie je úprimný a už vôbec mi nie je príjemný.

Je mi ľúto syna tohto chlapa asi viac ako mi kedy bolo ľúto seba.

„Súhlasím s vami pane. Deti by sa mali školiť." Hovorí to, akoby sme my, deti, boli len nástroje, ktoré raz prevezmú na svoje ramená niečo na čo musia byť hrdí, aj keď nasilu.

Poobzerám sa po okolí. Všade iba ženy či muži vo veľmi drahých šatách a oblekoch. Usmievajú sa jeden druhému do tváre tými profesionálnymi úsmevmi, za ktorými sa toho toľko skrýva.

Jedno som sa naučil. Obchod nie je o priateľstve.

„Myslím, že si to tu poobzerám. Ospravedlňte ma." Venujem im jeden z tých mojich profesionálnych falošných úsmevov.

Odkráčam od nich čo najďalej. Neviem, ktorý z nich ma desí viac.

Môj otec alebo chlap, ktorý berie deti ako stroje.

Vyjdem von z tohto prekliateho podniku. Potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu.

Privriem oči a nechám sa prefúknuť jemným vánkom. V tomto prekliatom obleku mi je neskutočne teplo. Mám chuť ho zo seba strhnúť.

Chýba mi Luka. Jeho dotyky, pohľady a bozky. Chcem byť pri ňom. Chcem vymeniť tento drahý oblek za čas strávený s ním.

Keby len vedel, čo si prežívam, možno by pochopil prečo sa tak stránim tomu, aby o nás niekto vedel.

Ani si neviem predstaviť, čo za rozruch by to bol, keby poviem otcovi celú pravdu. Mohol by som si kopať vlastný hrob a pre Luku by som mohol vykopať jeden tiež.

„Neprišiel si sem so mnou preto, aby si sledoval ako jazdia autá po ceste Keenan. Ide tu o náš biznis tak nechaj svoju detskú hrdosť tu na chodníku a vypadni sa dnu zaujímať o tvoju budúcnosť."

S nenávisťou som pozrel do jeho tváre, obišiel ho a vošiel dovnútra.

Keď budem v záhrade páliť tento drahý oblek, budem pri tom myslieť na teba otec.

A vy, čo chcete žiť luxusný život, príďte. Toto peklo si s vami s radosťou vymením.