EUPHORIA

Časť päťdesiata- Luka

...

Prečo mu nezdvihnem? Prečo neodpíšem?

Každé ráno som sa zobúdzal s vedomosťou, že opäť bude na mojom telefóne svietiť množstvo zmeškaných hovor a správ. Vedel som, že ma hľadá. Vedel som, čo mi chce povedať, no aj napriek tomu som ho ignoroval. Pár dní som dokonca ani len neprišiel do kaviarne, všetko som nechal na chlapcov. No nemohol som ďalej len sedieť a premýšľať.

Som až taký dotknutý tým, čo sa stalo alebo sa chcem len vyhnúť rozhovoru, na ktorý v podstate nemám slov?

Čo mám povedať? „Je to v poriadku, nechaj to tak." Nebude to príliš ľahostajné?

Na druhú stranu mi príde nezmyselné hádať sa kvôli tomu. Nemyslel to tak, verím mu, no sklamalo ma to.

Niekedy poviete niečo, čo sami nečakáte. Skrátka to z vás vypadne. Neviete ako a prečo. Všetko si uvedomíte až vtedy, keď vidíte výraz človeka, ktorý stojí oproti vám.

V ten večer som odišiel, pretože som nevedel ako mám reagovať. Od strednej sa mi nestávalo často, že by niekto spomenul mojich rodičov. Odvykol som si od počúvania rozhovorov o rodičoch, či už tých mojich alebo iných.

„Moji rodičia ma nikam nechcú pustiť, štve ma to!" Sedával som v lavici a počúval som rozhovory deciek okolo mňa.

„Pohádal som sa s rodičmi." Kiežby som sa mal s kým hádať.

„Povedali, že mi zaplatia výlet s kamarátmi." Čím ďalej, tým viac som neznášal počúvať ľudí okolo. Ich problémy, hádky, ale aj pekné chvíle s rodičmi.

Cítil som sa byť o všetko ukrátený. V tom období som chcel rodičom dokázať, že tvrdo pracujem na tom, čo ma baví. Ukázať im, že nie som slabý. Dať im možnosť byť hrdí na svojho syna. Nemal som avšak tú príležitosť. Preto mi neostávalo nič iné, len všetko robiť kvôli sebe. Keď na mňa nemohli byť hrdí oni, chcel som byť na seba hrdý aspoň ja.

Čím som bol starší, tým menej som to vnímal. Nemôžem predsa ľuďom vyčítať to, že oni svojich rodičov stále majú. Zameral som sa len na seba a na svoje ciele. Nič iné ma nezaujímalo. Pôsobil som možno chladne, no bolo to moje útočisko pred všetkým, čo sa stalo. Nepúšťal som si do svojho života iných ľudí, bola to pre mňa strata času.

Potom však prišiel Ju a niečo sa vo mne zlomilo. Pochopil som, že pokiaľ mám po svojom boku niekoho, kto ma podporuje, viem to dotiahnuť ešte ďalej. Prestal som myslieť na minulosť a nevracal som sa viac k tomu, čo mi ublížilo.

Nebol som pripravený, že Keenan povie práve niečo také. Zaskočilo ma to. Odišiel som, pretože to pre mňa v tej chvíli bolo najjednoduchšie riešenie. Potreboval som čas.

Už sú to dva dni. Žiadny zmeškaný hovor ani správa. Vzdal to? Nahneval sa?

Som idiot. Nemal som to nechať zájsť až sem. Nechcem o neho prísť kvôli niečomu takému.

Zo všetkého som nervózny. Ešte viac to komplikuje Ju, ktorý sa zrazu objavil u mňa v kaviarni. Dúfam, že ma poslúchol a už sa tam nikdy neobjaví.

...

Búchal som na dvere asi 5 minút. Kde do pekla je ten chlapec?!

„Hm?" Dvere sa konečne otvorili.

„Nevieš kde je Keenan?" Opýtal som sa Leifa, ktorý bol strapatý ešte viac ako obvykle.

Bez slov len stál a pozeral na mňa.

„Povedz mi, kde je Keenan, prosím. Potrebujem ho vidieť a všetko vyriešiť." Bol som nervóznejší čoraz viac. Pokiaľ ja neviem, kde je Keenan, Leif to musí určite vedieť.

„Neviem. Skúšal si jeho byt?"

„Jasné, že som tam už bol, inak by som neprišiel za tebou. Určite vieš, kde je. Len mi to nechceš povedať."

„Neviem." Začal zatvárať dvere.

„Neverím ti! Určite ti musel povedať, čo sa stalo pred oslavou. Ste predsa kamaráti, určite si s ním v kontakte. Prestaň sa so mnou hrať a povedz mi, kde je!" Zastavil som svojou rukou dvere a naliehal som.

„Keby som vedel, kde je, tiež by som sa tu s tebou nerozprával." Zabuchol dvere.

Povzdychol som si a odišiel. Ako to, že ani on nevie, kde môže byť Keenan? Sú predsa najlepší kamaráti. Keenan sa na mňa musel naozaj nahnevať.

Sedel som v aute a zamyslene som sa pozeral. Stalo sa medzi nimi niečo? Leif vyzeral zvláštne. No pred oslavou bolo medzi nimi predsa všetko v poriadku. Prečo by sa to zmenilo?