EUPHORIA

Časť päťdesiata siedma- Leif/Ju

...

Leif

„Konečne som tu." Pár metrov od seba som videl svoj obľúbený stánok so zmrzlinou.

Cítil som, že pokiaľ do seba nešupnem niečo studené, umriem od tepla a únavy. Niekedy mi naše mesto a všetky jeho cesty prídu ako nekonečné.

Dnes to vidím aspoň na 4 príchute. Vypýtal som si svoju vytúženú zmrzlinu a vybral som sa sadnúť si do parku. Prechádzal som popod stromy,  ktoré vytvárali tieň. Konečne žiadne slnko!

Kráčal som a spokojne jedol svoju zmrzlinu. V diaľke som uvidel Keenana a Luku.

Mám ich pozdraviť? Alebo ich radšej nemám otravovať? Zastavil som pod stromom a rozhodoval sa.

Zapozeral som sa a nevedel sa rozhodnúť. Začal som vnímať okolitý svet a uvedomil som si, že len pár metrov odo mňa stojí zvláštny chlap, ktorý niekoho spoza stromu pozoruje.

Možno sa mi to zdá, no pozerá sa rovnakým smerom, kde sedí Luka s Keenanom. Čo ak je to nejaký úchyl? Mal by som mu aspoň niečo povedať.

„Aj Vy radi sledujete holuby v parku?" Spanikáril som a opýtal som sa to, čo mi ako prvé napadlo.

„Ha?" Otočil sa na mňa s pohľadom, ktorý napovedal, že moja otázka bola naozaj divná. Super, teraz si o mne bude myslieť, že mojím koníčkom je pozorovanie holubov.

Moment. Je to on? Nie je to on?

„Ty ma sleduješ?! Si blázon alebo čo?" Zamračil sa.

„Takže si to ty." Dnes však pitie pomarančového džúsu vymenil za inú činnosť.

„Jediný, kto niekoho sleduje, si ty! Prečo sa pozeráš na môjho najlepšieho kamaráta?"

„Luka je tvoj kamarát?" Jeho zamračenú tvár vystriedal zvedavý pohľad.

„On zrovna nie, ale Keenan áno. Luku poznám, no nenazval by som nás kamarátmi. Skôr sme len dvaja ľudia, ktorí sa znášajú." Usmial som sa, no pozabudol som na to najpodstatnejšie.

„Teraz mi odpovedz ty! Prečo ich sleduješ? Si snáď úchyl? Vrah? Psychopat? Zlodej?"

„Pozri sa na mňa. Vyzerám snáď ako niečo z toho? Vyzerám ako ty?" Bolo vidieť, že mnou opovrhuje. Odvrátil svoj zrak a opäť sa zameral tam, kde predtým.

Mal pravdu. Nevyzeral ako zlý človek. Bol to len namyslený a hrdý idiot, ktorého nikto nemá rád. Doslova žobral o pozornosť a úprimný záujem od inej osoby. Je ako každý druhý dôležitý a bohatý človek na tejto planéte. Opovrhuje inými a vyvyšuje sa.

„Prečo si na mňa zase zlý? Podľa mňa som celkom zlatý. Ale vráťme sa späť. Vysvetlíš mi už konečne, čo tu robíš?" Potiahol som ho za ruku, bližšie k sebe.

„Som Lukov starý kamarát. Kedysi sme si boli veľmi blízki, no pohádali sme sa a nestihli sme si to vyriešiť. Každý z nás išiel iným smerom." Vytrhol svoju ruku z môjho stisku a prehrabol sa vo vlasoch.

„Rád by som s ním všetko urovnal, a opäť bol jeho dobrým priateľom. Mrzí ma, ako to skončilo. Pomohol by si mi?" Pousmial sa.

„Prečo by som ti mal pomôcť? Celý čas na mňa nemáš ani jedno pekné slovo." Nahodil som dôležitý pohľad.

„Prepáč, ale nie som veľmi priateľský k cudzím ľuďom. Ak mi pomôžeš, zaplatím ti za to."

„Myslíš si, že tvoje peniaze to vyriešia a presvedčia ma? Nenechám sa len tak podplatiť." Zodvihol som svoje obočie a opäť sa pustil do zmrzliny, ktorá už bola skoro roztopená.

„Kúpim ti novú zmrzlinu, môžeš si dať všetky príchute."

„Platí!" Schmatol som jeho ruku a zakričal na Keenana. Ťahal som ho za sebou a ponáhľal sa za Keenanom.

Čo je s tým chlapíkom? Prečo sa snaží odo mňa odtrhnúť? Chcel predsa pomoc...

...

Ju

Myslel som si, že mi pomôže. No namiesto toho to ten idiot ešte viac pokazil! Nemyslel som si, že je až taký hlúpy.

Blížili sme sa k Lukovi a ja som čoraz viac vedel, že som to posral najviac, ako som mohol.

„Povedal som ti, že sa od nás máš držať ďalej!" Luka sa vybral smerom ku mne.

„Nestojí ti to za to, nechaj to tak." Zastavil ho jeho nový objav a upokojil ho. Videl som ako sa pozerá po idiotovi stojacom vedľa mňa a žiada si od neho vysvetlenie.

„Prečo si taký, Luka? Veď ste predsa kedysi boli dobrí priatelia, nechceš to medzi vami urovnať?"

Prečo to ten hlúpy chlapec ešte viac zhoršuje?

Stál som tam ako totálny blbec. Nevedel som, čo mám povedať a čo mám robiť. Radšej by som mal utiecť.

„Pozri Leif, zvykol som si na to, že ťa musím brať s rezervou, no vysvetlíš mi prečo sa dopekla poznáš s mojím ex?!" Luka vyzeral naozaj naštvane a ja som začínal byť v koncoch. Takto trápne som sa za svojich 30 rokov života ešte nikdy necítil.

„Čože? Ex?" Prekvapene na mňa pozrel.

Takže tento hlúpy chlapec sa volá Leif.

„Myslíš si, že je pre mňa také ľahké na všetko zabudnúť a nevidieť ťa?! Ty si možno našiel niekoho, kto ťa ľúbi, no mne ostala len jednostranná láska!" Skríkol som na Luku a rýchlym krokom som sa vybral čo najďalej od nich.

Bol som pod tlakom a cítil som sa trápne. Bol by som najradšej, keby sa nič z tohto nestalo,  ja by som sa zobudil a zistil, že to je len sen.

„Hej! Čo moja zmrzlina?" Zastavil ma idiot. Ako sa to volal? Leif?

„Chceš odo mňa zmrzlinu po tom čo sa práve stalo? Uvedomuješ si vôbec, čo si spôsobil?"

Schytil som ho za tričko a pritiahol si ho k sebe. Boli sme tvárou v tvár. Pozeral sa do mojich očí akoby za nič nemôže.

„Ak ťa ešte raz uvidím, prisahám, že ti niečo urobím!" Pustil som jeho tričko a pokračoval vo svojej ceste.