EUPHORIA

Časť štyridsiata deviata- Leif

...

„Idiot, pozeraj kam ideš!" Vykračoval som si s telefónom v ruke, zamyslený a duchom neprítomný.

Zastavil som v strede cesty. Vydýchol som si a podišiel som ku oknu čierneho nalešteného auta, ktoré ma pred chvíľou skoro prešlo.

„A ty by si naopak nemal jazdiť ako idiot." Okno na aute sa stiahlo ešte viac.

No to ma podrž, samozrejme, že ma skoro prešiel.

„Nemal by si šoférovať, keď plačeš ako malé dieťa. Vieš koľko nevinných mladých ľudí ako som ja môžeš zabiť?" Oprel som sa rukou o auto. Videl som jeho červené a uplakané oči, ktoré na mňa nahnevane pozerali.

Hm, nikdy som v okolí túto tvár ešte nevidel.

„Prestaň sa dotýkať môjho auta a vypadni." Asi nebude zrovna priateľský typ.

„Nemal by si si na mne vybíjať svoje emócie, som cudzí človek, nemôžem za to, že sa ti niečo stalo."

„Skončil si?" Odvrkol.

„Nechceš sa mi náhodou ospravedlniť?" Venoval som mu svoj úsmev.

„Máš pravdu, prepáč mi, že som zabrzdil. Radšej som ťa mal zraziť."

Jeho auto som videl už len v diaľke.

Naozaj zvláštny človek. Nič som mu predsa neurobil, nemusel sa ku mne správať takto odporne.

...

„O chvíľu asi umriem." Povedal som si sám pre seba zatiaľ čo som sa prechádzal po meste.

Slnko svietilo neskutočne silno a ja som už chodil z posledných síl. Mal by som sa niečím schladiť.

Porozhliadol som sa okolo seba a namieril si to do obchodu. Možno sa zavriem do chladničky k chladeným nápojom.

Posledný vozík! Ak si pohnem, získam ho skôr než táto žena. Zrýchlil som a doslova som k nemu skočil. Schmatol som ho a usmial sa na ženu, ktorá na mňa zaskočene pozerala.

Tlačil som pred sebou svoj vyvolený nákupný vozík, ktorého jedno koliesko utekalo do inej strany. Mám to ja šťastie.

Prechádzal som uličkami a očami skenoval regály s potravinami. Konečne som niekde, kde sa necítim ako na púšti, no tlačiť tento nákupný vozík je ako za trest! Stále ide do inej strany. Rozčuľoval som sa a sledoval som koliesko na vozíku.

Zastavil ma až náraz. Ocitol som sa v uličke so sladkosťami. Pozrel som sa pred seba s krivým úsmevom.

„Zase ty! Si snáď naozaj slepý?" Opäť tento chlap.

„To ten vozík! Ja za to nemôžem."

„Ten vozík nemôže za to, že ho pred sebou tlačí nejaký idiot." Pozrel sa na svoje hodinky a prešiel po nich prstom.

„Mohol by si mi prestať nadávať? Stále čakám na tvoje ospravedlnenie."

„Čakaj ďalej." Otočil sa a začal pred sebou tlačiť nákupný vozík.

„Mimochodom, myslím si, že je to osud. Opäť sme sa stretli." Zakričal som.

Sledoval som ako zastavil v strede uličky a otočil hlavu mojím smerom.

„Ak je toto osud, tak pred ním radšej budem utekať, dokým pred ním neujdem." Z regálu vzal pomarančový džús a zmizol z môjho dohľadu.

Nevyzerá ako typ, ktorý by obľuboval pomarančový džús. Vyzerá skôr, že ľuďom pije krv. Trochu mi pripomína Luku, no povedal by som, že je ešte horší.

Zaplatil som svoj nákup a vyšiel som z obchodu. Mojím cieľom bola zastávka neďaleko parku. Už je to nejaká doba, kedy som bol naposledy doma. Stále som zašitý len v tomto meste s Keenanom, nie že by som sa sťažoval.

Prechádzal som cez park. Z vrecka som vytiahol telefón, ktorý zvonil.

„Áno, mami."

„Áno, prídem."

„Asi o 2 hodiny, ahoj." Telefón sa mi vyšmykol z rúk a spadol na zem.

Zohol som sa poň so zlým pocitom na srdci. Nie je to až také zlé. Postavil som sa a pozrel pred seba.

„Hotdog s pomarančovým džúsom? Ešte som nikoho nevidel zapíjať hotdog pomarančovým džúsom."

Koľkokrát tohto chlapa ešte uvidím? Dneska je naozaj zvláštny deň.

„Čo to má..." Nestihol dopovedať ani jednu vetu a začal sa dusiť.

To bude asi karma za to, že sa mi stále neospravedlnil. Stál som s taškami v ruke a sledoval ako sa dusí.

„Už si skončil?" Sadol som si k nemu na lavičku.

Nadýchol sa a odpil si z džúsu.

„Niekto ma musel prekliať. Ako sa ťa zbavím?!" Postavil sa a začal si brať svoje veci.

„Nezbavíš. Je to osud." Zasmial som sa.

„Oh! Si horší ako chrípka." Rýchlym krokom sa odo mňa vzdialil.

Zase len ušiel bez ospravedlnenia. Asi sa ho naozaj nedočkám. Postavil som sa a premýšľajúc vykročil smerom na zastávku. Kto je to a prečo na neho dnes stále narážam?