EUPHORIA

Časť tridsiata piata- Luka

...

Dlhá a nečakaných zákrut plná cesta. No zároveň taká krásna. Pri každom pohľade z okna sa prikotúľajú spomienky, ktoré mi vyčaria úsmev na tvári. Je tak úprimný, no zároveň tak neskutočne bolí. Zastavím.

Nesmelo a najmä s bolesťou v srdci a myšlienkami v hlave vstúpim dnu. Vyzerá to tu tak inak, a predsa stále rovnako. Na prvý pohľad sa zdá, že sa čas akoby zastavil, no keď sa pozriem bližšie, dlhá doba sa podpísala pod prachom zapadnutý nábytok a predmety.

Prechádzam prstom po povrchu dreveného stola, ktorého vôňa sa vybavuje v mojich detských spomienkach. Ostávajú po ňom len cestičky, ktoré nikam nevedú. Končia sa. Presne tak, ako sa všetko pred rokmi skončilo. Všetko vyhaslo. Jediné, čo naďalej horí, sú spomienky, naveky spiace na každom jednom kúsku tohto zabudnutého, no v srdci naďalej živého miesta.

Svetelné lúče, ktoré kedysi prenikali cez drevené okno ozdobené kvetmi všetkých farieb dúhy, moje oči už ďalej neoslepujú. V ceste im bránia mohutné stromy. Rástli rýchlo ako ja. Zakaždým, keď som prišiel a pozeral sa, vždy o kúsok vyrástli. Moja matka mi hovorila, že podrástli presne tak, ako ja. Teraz sú oveľa väčšie než ja a ich tieň sa rozlieha po okolí tohto miesta, ktoré mi ostalo zaryté v srdci. Sú majestátne, no bránia všetkému naokolo prenikať.

Nič nepočujem. Smiech, ktorý sa kedysi ozýval malou modrou kuchyňou navždy utíchol. Nič necítim. Vôňu, ktorá sa rozliehala po celom okolí akoby odvial vietor do ďalekých diaľ, odkiaľ je nemožné sa vrátiť.

Krehké biele šálky zdobené zlatistými lístkami ležia na rovnakom mieste. Čosi im však chýba. Odtlačok červených ženských pier na ich okraji, ktorým sa tak odlišovali. Dokonca vymizli aj stopy peny, ktorú zanechala čerstvo urobená káva od môjho otca. Stále sú stredobodom tejto kuchyne, no už len vďaka ich zdobeniu, ktoré ich kedysi robilo takými výnimočnými. Svoj význam už dávno stratili.

Stojím pred starou a obrovskou skriňou. Zožiera ju prach a špina. Chcem ju otvoriť, no bojím sa. Čo ak mi jej obsah ublíži ešte viac? Odhodlávam sa. Natiahnem svoju ruku a vŕzgajúci zvuk podráždi moje uši. Skoro som naň zabudol.

Kopa starých a rokmi poznačených kníh. Všetky farby vybledli alebo sa stratili pod hrubým nánosom prachu. Prehrabávam sa vecami a moje ruky sa čím ďalej tým viac špinia. Akoby som bol opäť dieťa. Moje oči oslepia farby vykúkajúce z útrob tejto ozrutnej skrine, do ktorej by som sa zmestil aj ja.

Farby, ktoré v detstve tešili moju dušu. Farby, ktorých stopy doteraz vidím, keď sa pozriem na svoje ruky. Pri nich ležia štetce. Ich štetinky sú rozstrapatené. Doslova sa lámu alebo vypadávajú. Na niektorých stále badať vyblednuté a kedysi používané farby. Vtedy to bolo len nevinné detské maľovanie, z ktorého sa postupom času vytvoril vycibrený cit a vášeň, len mnou pochopená.

Izbou sa rozoznejú nepríjemné zvuky. Rozkonárené stromy sa dotýkajú starého dreveného okna a doslova ho škriabu. Ryhy na skle sú viditeľné. Naozaj teraz robia viac škody ako úžitku. Vyberiem sa von. Nechávam sa viesť vetrom, ktorý ma postrkuje dopredu. Je chladný ako dotyk studenej ruky na mojom tele, no osviežujúci ako kvapky studenej vody, ktoré sa vpíjajú do mojej horúcej pokožky.

Mohutné stromy všade naokolo. Akoby väznili toto miesto pred okolitým svetom . Skrývajú ho, odmietajú všetko naokolo. Pôsobí to tak osamelo. Chýbajú teplé lúče slnka, všetkými farbami hrajúce kvety, no najmä dva páry rúk, ktoré by toto miesto svojím dotykom znova oživili. Stačil by čo i len jemný dotyk končeka prsta a všetko by sa zmenilo.

Sedím, akoby pribitý k zemi. Tráva sa kolíše a tancuje do rytmu hudby, ktorý udáva vánok, znásobený mohutnými stromami. Šteklí moju pokožku presne tak isto, ako ju predtým šteklil jemný dotyk ruky mojej matky. Cítim vánok, ktorý sa ako ľudská ruka prehrabáva v mojich vlasoch.

Ľahnem si a schúlim sa. Túlim sa ku svojim spomienkam a pomaly splývam so zemou. Na moment cítim, ako sa do nej doslova vpíjam. Som ako malé zrnko piesku, ktoré sem z diaľky privial vietor. Nezdržím sa tu však dlho, čoskoro ma vietor odfúkne opäť späť, ku niekomu komu patrím.