EUPHORIA

Časť dvadsiata prvá- Keenan

...

„Aj mňa mrzí, že nemôžeš prísť, ale nie je to dobrý nápad. Rozumieš ma, však?" Prstami vo vzduchu prechádzam po klávesoch svojho čierneho klavíra. Odtiahnem telefón od ucha a pozriem na čas. O chvíľu by mala prísť mama.

Vzdychnem si.

„Luka, o nič neprídeš. Iba by si videl, ako sa strápnim. Môžeš ma sledovať hrať kedykoľvek." Aj mňa mrzí, že nemôže prísť na jednu z dôležitých udalostí, ale bude to tak lepšie. Vysvetľovalo by sa to veľmi ťažko a moja matka by mala hromadu otázok, ktorými by ma ničila.

V predsieni buchnú dvere. Je doma.

„Neskôr ti napíšem." Rýchlo poviem predtým než zložím. Nadýchnem sa a začnem hrať.

Hrám a nechám sa ovládať hudbou. Zavriem oči ako vždy a nechám sa unášať tým, čo milujem. Milujem, ako sa všetok stres, hnev či smútok vyparí hneď, ako začnem hrať. Keby som mohol hrať navždy, hral by som.

Jemne zahrám posledné tóny a vydýchnem zo seba všetok nahromadený vzduch.

„Toto mi chýbalo." Počujem za sebou hlas mojej matky, ktorý je jemný, ako vždy, keď ma počuje hrať.

Už odmalička milovala, keď som jej hral vždy, ako prišla domov z práce. A ja som zas miloval, keď som jej svojím hraním mohol z tela odohnať všetok stres.

„Nemusíš sa báť. Vyhráš to. Si predsa môj syn." Zozadu ma objala a hlavu si položila na moje rameno. Zatvoril som oči a vychutnával si túto chvíľu. Odkedy som dospel, nebolo veľa chvíľ, kedy by sme si boli takto blízki.

„Máš to v krvi, rozumieš tomu? Nikto nevie chápať hudbu tak ako ty, preto vyhráš." Pobozkala ma na vrch hlavy.

„Mal by si ísť spať. Potrebuješ načerpať silu." Rozstrapatila mi vlasy. Zo zeme zdvihla svoju obľúbenú kabelku a odišla očividne do spálne.

Zhlboka som sa nadýchol, ponaťahoval sa a poslúchol matku.

Mal by som si ísť ozaj oddýchnuť.

...

Nádych. Výdych.

Asi budem zvracať. Nemal som raňajkovať, prečo som to robil?

„Kamoško, mal by si sa upokojiť, pretože inak ani nevyjdeš na pódium." Neviem či bolo správne pozvať aj Leifa.

„Mal by si ma podporiť, nie náhodou?" Zdvíha sa mi žalúdok. Ozaj budem zvracať? Neznášam to.

„Podporujem ťa. Som úprimný. Úprimnosť je najlepšia podpora." Prehodil si ruku cez moje plece a usmial sa.

Otočil si ma tvárou k nemu a zapozeral sa na mňa.

„Počúvaj ma, pozorne. Si najlepší. Nie preto, že si môj kamarát. Ty a klavír ste ako Jin a Jang. Síce neviem, kto z vás je tma a svetlo, možno toto ani nebolo vhodné prirovnanie, ale je to tak. Si spojený s klavírom, s hudbou. Nie je nič, čo by si nedokázal zahrať. Tak sa schop, prestaň sa triasť ako ratlík a vyjdi na to pódium s odhodlaním a príbehom, ktorý chceš pred porotou zahrať." Teraz to bol on, čo mi postrapatil vlasy, ale len jemne a potľapkal ma po pleci.

Dám to.

...

Ryšavý chlapec v čiernom obleku dohral posledné tóny. To pre mňa znamenalo, že som na rade. Chcel som sa pomaly postaviť a pripraviť na rad, keď mi vo vrecku zavibroval telefón. Nenápadne som ho povytiahol z vrecka a pozrel na obrazovku.

Mysli na mňa a zabudneš na stres. Uvidíš, že budeš najlepší.

Usmial som sa, telefón opäť zastrčil do vrecka a vstal som. S väčším odhodlaním som vyšiel na pódium, kde som si sadol za klavír.

Nadýchol som sa a začal som.

Hral som. Hral som tak vášnivo, ako vždy. Teraz možno ešte viac. Mal som v sebe príbeh, ktorý som chcel hudbou rozpovedať. Chcel som, aby ma všetci týmto príbehom pochopili. Knísal som sa zo strany na stranu a vnímal každý tón. Nebolo to o súťaži, nebolo to o nejakej cene. Toto bol príbeh o mne a človeku, ktorý mal sedieť niekde v hľadisku a sledovať ma.

Otvoril som oči až keď som dohral posledné tóny. Vôkol mňa sa ozval potlesk. Vydýchol som si. Razom zo mňa všetko opadlo. Cítil som sa o pár kíl ľahší.

Vstal som a všetkým som sa uklonil.

...

„Úplne zbytočne si stresoval. Vyhral by si to aj keby si sa nezúčastnil súťaže, hovoril som ti, že si najlepší." Sedeli sme v aute a Leifovi sa nezatvorili ústa. Stále rozprával o tom, ako som zbytočne stresoval seba a ľudí vôkol mňa.

Matka, ktorá šoférovala sa smiala nad tým, ako Leif rozprával o tom, že vždy stratím z krásy, keď som vystresovaný a je mi zle.

Pokrútil som hlavou a pozrel sa na svoju cenu.

Mrzí ma, že to nevidel. Je mi ľúto, že tam nebol, keď povedali moje meno. Kútikom oka som pozrel na smejúcu sa mamu. Dávno som ju nevidel takto šťastnú.

Vedela by sa takto smiať aj keby vie pravdu o svojom synovi? Objala by ma po tom, ako by som jej povedal všetko to, čo jej tajím?

„Myslím, že by sme to mali osláviť a zavolať aj otcovi. Isto bude na teba hrdý. Kým s ním budete volať, zatiaľ uvarím všetko to čo máte radi."

Rozhodne oznámila mama a venovala mi úsmev.

Otec. Aj som na neho zabudol. Chlap, ktorý bol na mňa vždy hrdý iba cez obrazovku telefónu.

S falošným úsmevom na tvári som prikývol a opäť sa zahľadel na cenu, ktorú som pevne držal v rukách.