EUPHORIA

Časť sedemdesiata druhá- Ju

...

„Nebude to ľahké. Bude nás to všetkých stáť veľa času a úsilia, no náš klient musí byť spokojný. Nikomu neodpustím ani jednu chybu! Je to veľmi dôležitý klient, preto si neželám žiadne pochybenia alebo zaváhania z našej strany." Všetci sú nervózni. Vedia, čo ich čaká.

„Viete, že za svoju tvrdú prácu budete všetci odmenení. Na Vašom mieste by som sa teda snažil a dal do toho svoje maximum."

„Končím toto stretnutie, môžete sa všetci vrátiť ku svojej práci." Povolím si svoju kravatu a sledujem ako všetci opúšťajú túto miestnosť.

Rád by som si už konečne dal obed, no keď vidím ako vonku prší, nechce sa mi pohnúť z tejto budovy ani na krok. Avšak môj žalúdok priam žobre o jedlo. Schytím do ruky svoj dáždnik a poberiem sa preč.

Bol som už pri recepcií, no zastavil ma krik. Čo sa zase deje? Prečo tá žena kričí?

„Je tu nejaký problém?" Opýtal som sa.

Zase nejaký žiarlivý priateľ? Alebo novinár? Zlodej? Nie každý si sem dovolí prísť v mikine. A ešte k tomu v premočenej mikine s kapucňou na hlave.

Jasné, dokonca ani nemá odvahu niečo povedať.

„Trochu slušnosti by nezaškodilo, odpovedajte, keď sa Vás niekto niečo pýta." Strhol som mu z hlavy tú sprostú kapucňu, ktorú si ani neuráčil dať dole.

Tento chlapec je snáď všade!

„Leif?!" Zmohol sa len na priblblý úsmev.

Neviem čo tu ten chlapec robí, no mal by čo najskôr vypadnúť. Nechcem aby si ľudia mysleli, že ho poznám. Ešte si ma s ním začnú spájať a všade naokolo budú kolovať len hlúpe kancelárske reči.

„Na! Tu máš dáždnik, nech sa za seba nemusíš hanbiť ešte viac. Maj sa!" Dal som mu svoj dáždnik a vrátil som sa do kancelárie po iný.

„Hm?" Začudovane som sa pozrel na svoj stôl.

Čo to je? Nepamätám si na to, že by som si kupoval džús. Alebo som snáď už taký prepracovaný?

Našiel som druhý dáždnik a konečne sa vybral na obed. Keď som sa vrátil naspäť do kancelárie s plným žalúdkom, usadil som sa na stoličku. Vyzliekol som svoje sako a prevesil som ho cez stoličku.

„Prosím, prijmi moje ospravedlnenie za včerajší večer v podobe tohto džúsu. Ak by si mi chcel náhodou poďakovať, tu je moje číslo." Zaostril som na žltý papierik.

„Vážne Leif? Takže toto je dôvod, prečo si sa dnes strápnil?" Povedal som si sám pre seba a pousmial som sa.

Papierik, ktorý bol pred chvíľou nalepený na krabičke od džúsu sa teraz krčil vo vrecku mojich nohavíc, zatiaľ čo som si v kancelárii vychutnával pohár pomarančového džúsu.

Vrhol som sa na kopu papierov, ktoré ma už netrpezlivo čakali. Otáčal som stranu za stranou a čas plynul ako bláznivý. Začínal som byť už naozaj unavený. Vtom mi cinkla správa na telefóne.

Zajtra ťa s niekým zoznámim.

Nahnevane som hodil svoj telefón do tašky a obliekol si sako.

Celou cestou v aute som premýšľal nad tým, ako sa vyhovorím pred svojím otcom. Nemám chuť zase na tie ženy! Oh, Leif! Zase si všetko len skomplikoval. Nemohol si byť ticho? Prečo si prišiel do môjho života, celý ho len rúcaš svojou hlúpotou.

Odomkol som dvere od domu a svoje veci som položil na stôl. Konečne doma. Už len sprcha a môžem odpadnúť do postele.

Vyštveral som sa po schodoch do svojej spálne a začal zo seba vyzliekať oblečenie. Z nohavíc vypadol pokrčený papierik. Zohol som sa poň a sadol si na posteľ.

Dík.

Napísal som SMS na číslo, ktoré bolo na papieriku od Leifa. Snáď si zo mňa ten idiot neurobil srandu.

Telefón som nechal na posteli a namieril som si to do sprchy. Keď som sa vrátil, telefón na mojej posteli začali zvoniť.

„Prosím." Zdvihol som.

„Dík? To je celé? Po tom všetkom, čo som si zažil? Prešiel som si peklom, len aby som ti kúpil ten hlúpy džús a ospravedlnil sa ti. Bol som premočený ako myš, a ešte si k tomu na mňa opäť len kričal aby som vypadol."

„Nikto ti nepovedal, aby si mi kupoval džús. A navyše práve vtedy, keď je najväčší dážď. Nemôžem za to, že ťa opustil tvoj rozum."

„Chcel som sa ti ospravedlniť, pretože to ľudia robia. Som dobrý človek a naprávam svoje chyby. Tiež by si sa to mohol naučiť. Si dosť starý na to, aby si to vedel."

„Takže podľa teba som starý? Počul som dobre?"

„Áno! Si starý a povýšenecký týpek v kravate!"

„Prečo potom kupuješ starému a povýšeneckému týpkovi v kravate pomarančový džús?"

„Ha. A čo ty? Prečo si dal hlúpemu chlapcovi, ktorého tak neznášaš svoj dáždnik?"

„Choď radšej spať, Leif!"

„Ty tiež, Ju!"

„Fajn!" Skríkol.

„Fajn!" Skríkol som tiež.

Zložil som a telefón položil na nočný stolík. Čo je s tým chlapcom?! Prečo ma musí vždy len naštvať?