Časť štyridsiata piata- Keenan

140 16 0
                                    


...

Občas by som mal popremýšľať o tom, čo chcem vypustiť z úst predtým, ako to z nich naozaj vypustím.

Pokašľal som to, a na plnej čiare.

Doriti!

Najradšej by som kričal a kričal až kým by moje hlasivky nevládali a nemohol by som zo seba vydať ani kúsok zvuku.

Pozriem na kľúče v mojej dlani a silno ich zovriem.

Nádych. Výdych.

Snažím sa upokojiť a tváriť sa, akoby sa nič nestalo. Dnešný deň nemôžem pokaziť.

So sileným úsmevom vstúpim do vyzdobenej kaviarne. Všetci sa bavia, čo ma poteší. No mrzí ma, že sa nedokážem naplno a hlavne úprimne baviť s nimi.

Mrzí ma to hlavne kvôli Leifovi, je to jeho oslava. Chcem sa tešiť s ním, ale je to náročné. Hlavou mi ide až príliš veľa myšlienok o tom, ako som to tentokrát pokazil.

„Kde ti zmizla polovička?" Spýta sa o ponúkne mi jeden z pohárov, ktoré drží.

Neodmietnem. Obsah pohára do seba hodím na jeden raz.

Leif na mňa pozrie s nadvihnutým obočím. Potom však iba mykne plecom a taktiež do seba všupne naraz obsah jeho pohárika.

„Stalo sa niečo?"

Dnes to nie je o mne a mojej hlúpej papuli, preto iba pokrútim hlavou.

„Mali by sme sa baviť, nie?" Ukážem smerom k ostatným, ktorí sa zabávajú neďaleko nás.

„Poďme to roztočiť." Schytí ma okolo pliec a spoločne odídeme medzi priateľov.

...

Nie je nič horšie, ako niekoľko hodín, a to bez prestávky sa tváriť, že ste absolútne v poriadku.

Tak veľmi ako som sa na dnešný deň tešil, sa mi znechutil.

Mal som o tom úplne iné predstavy.

V tento deň som chcel Luku s Leifom o niečo viac zblížiť. Chcel som, aby Luka pochopil, prečo si tak Leifa vážim. Na druhej strane som chcel, aby Leif pochopil prečo je Luka v mojom živote dôležitý.

Predstavy som mal krásne. Až príliš krásne na to, aby som to nepokazil.

Prečo som to povedal? Kde som mal hlavu?

Nečudoval by som sa mu keby ma teraz nechcel ani len vidieť. Doriti, nechcem sa vidieť ani ja. Už len z môjho odrazu v zrkadle mi je zle.

Som zo seba znechutený.

Najhoršie je, že neviem čo robiť.

Na jednej strane mám chuť nechať všetok tento neporiadok tak, zamknúť a utekať za ním, ospravedlniť sa mu. Kľaknúť si na kolená a prosiť ho odpustenie za moje hlúpe slová. No na druhej strane mi je jasné, že musím hlavne upratať, pretože ak by mi Luka moje správanie aj odpustil, hneď zajtra, akoby sem ráno vošiel by ma asi zabil a moje prosenie na kolenách by mi bolo hovno platné.

No hlavne viem to, že nie je vhodné, aby som ešte šiel za ním.

Skúsim sa s ním porozprávať, keď mu pôjdem odniesť kľúče. Možno ma vypočuje.

„Utieraš ten pohár minimálne 10 minút. Takto sa získavajú príplatky v práci? Aj keď myslím, že ty tie príplatky dostávaš za niečo iné." Prekrútim očami.

Položím pohár a odídem si sadnúť k nemu. Rukou si podopriem hlavu o barový pult a zahľadím sa na Leifa, ktorému klipkajú oči.

„Choď domov, ja to tu upracem. Ty aj tak niečoho takého nie si schopný." Usmejem sa na neho. Dnes asi prvýkrát úprimne. Som rád, že aspoň on sa zabavil.

„Odídem až kým mi povieš, čo sa stalo medzi tebou a tvojím šéfom, inak nazývaný milenec." Hlavu si položil na barový pult a zahľadel sa na mňa.

„Možno som trošku opitý a hlúpy, ale nie až tak, aby som nevedel, že sa niečo stalo. Ten besný pes by ťa bez dozoru nenechal, keby sa niečo nestalo."

Vydýchnem si.

„Posral som to. Poviem iba to. Vypustil som z úst niečo, čo som nemal, vieš? A veľmi som to posral. Ja ani neviem, ako to teraz bude. Neviem, ako budem schopný sa mu pozrieť znova do očí. Umriem ak v nich bude stále tá bolesť, ako keď odchádzal preč." Vyrovnám sa na stoličke a frustrovane zahrabnem do vlasov.

Stále mám pred očami ten jeho pohľad, tie oči.

„Ak ťa ľúbi, odpustí ti. Každý vzťah má občas problémy."

„Leif, toto by som neodpustil ani ja, nie to ešte on."

Chvíľu sme obaja mlčali. Privrel som oči. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Nechcel som, aby ma Leif takto videl.

Chcel som byť silný.

Naklonil sa ku mne a chrbtom rúk mi zotrel slzy.

„Keenan, všetci robíme chyby. Ja, ty a taktiež aj on. Bol by blbec, aby ti neodpustil."

Postavil sa a podišiel za bar. Vytiahol fľašu tvrdého alkoholu a dva poháre.

„Mali by sme si vypiť."

Sadol si opäť na svoje miesto a obom nám nalial doplna.

„Nechaj ho vychladnúť, potom ťa privíta s otvorenou náručou. Je to chlap, vieš akí sme my chlapi. Sme zložití, ale zároveň úplne jednoduchí." Znova si nalial.

„Kiežby to bol jeho prípad Leif. Zložitejšieho chlapa som ešte nestretol." Pousmial som sa a vypil pohár na ex.

„Stále nerozumiem, čo na ňom vidíš. Veď má stále iba s niečím problém. Neustále má na tvári nasadený vážny pohľad a má za potrebu každého len buzerovať." Leifov pohľad bol odrazu iný. V jeho očiach bolo zas prázdno.

Vytrhol som mu pohár z rúk.

„Stačilo ti Leif. Bež sa domov vyspať."

Razom sa postavil a podišiel ku mne. Pohár, ktorý som mu pred chvíľou vytrhol z rúk, položil na barový pult vedľa toho môjho.

Podišiel ku mne až príliš blízko. Priestor medzi našimi telami nebol skoro vôbec badať.

Začal som zrýchlene dýchať.

Leifova pravá ruka ma začala hladiť po líci. Vypleštil som oči.

„Leif." Na viac som sa nezmohol. Nevedel som, čo sa deje. Predtým sa takto nikdy nesprával. Netušil som, čo mám čakať.

„Leif.." Znova som ho oslovil.

Akoby bol v tranze.

„Čo také má on, čo som ti ja nemohol dať? Mal som byť aj ja hnusný a neprístupný? Alebo som sa mal s tebou hádať častejšie? Kde som spravil chybu, že si sa do mňa nezamiloval tak veľmi ako si sa zamiloval do neho? Nie som dobrý?"

Prestal ma hladiť. Jeho pohľad presmeroval na moje pery.

„Myslel som si, že by si ma mohol milovať, aspoň tak veľmi, ako ja milujem teba." Palcom mi prešiel po spodnej pere, naposledy na mňa pozrel a tackavým krokom odkráčal k dverám.

„Nie som si istý či dokážeme byť aj naďalej kamarátmi." Vyriekol tesne predtým, ako ma tu nechal samého a ešte viac zmäteného.

Čo sa to práve stalo?

EUPHORIAWhere stories live. Discover now