EUPHORIA

Časť tridsiata ôsma- Luka/Leif

Luka

...

„Psst, hej. Hej! Leif!" Zastavil som svoje auto na ulici, ktorá sa zdala byť úplne prázdna. Stiahol som okno a snažil som sa získať jeho pozornosť.

„Hm? Čo tu chceš? Ty ma sleduješ?" Zastavil a znechutene sa na mňa pozrel.

„Nie. Chcem sa ťa na niečo opýtať."

„Nepotrebujem, aby si sa mi znova vyhrážal. Daj mi pokoj." Kráčal ďalej po chodníku.

„Nemám v pláne sa ti vyhrážať, upokoj sa a nastúp." Pomaly som sa pohýnal.

„Nasadnúť k tebe do auta? Taký idiot teda nie som."

„Ani sa ťa nedotknem, sľubujem." Začínal ma štvať.

Nič nepovedal. Ďalej kráčal a tváril sa, že ma nevidí.

Mám toho už naozaj dosť. Viem, že si nie sme zrovna blízki, no nemôžme sa preto porozprávať ako dvaja dospelí ľudia? Nie sme už na strednej...

„P..." Je to také ťažké.

„Prosím!" Neverím, že tu prosím tohto idiota.

„Ha? Počul som dobre? Nevedel som, že v tvojom slovníku sa nachádza aj toto slovo." Pretočil som očami. Aspoň konečne zastavil.

„Nechaj si tieto reči a nastúp už konečne." Chvíľu len stál a premýšľal, no nakoniec nastúpil.

„Pred chvíľou si povedal, že nie si taký idiot, aby si nastúpil do môjho auta." Uškrnul som sa.

„Tiež by si si mohol nechať svoje reči pre seba. Pokojne môžem vystúpiť." Stlačil som tlačidlo a dvere na aute sa zamkli.

Leif si povzdychol a oprel hlavu o sedadlo. Myslím, že ani jeden z nás sa v tejto chvíli necíti príjemne. No potrebujem v tom mať jasno.

„Prečo si klamal?"

„Hm?" Otočil svoju hlavu smerom ku mne a nechápavo na mňa pozrel.

„Prečo si mu nepovedal pravdu o tom, čo sa naozaj stalo pred barom?"

„Aký by to malo význam?"

„To mi povedz ty." Obrátil som zrak na neho. Svoje pravé obočie som nadvihol a sledoval som ho.

Bol ticho. Pozeral sa na cestu a hrýzol si do pery.

„Bál si sa mu priznať, čo cítiš."

„Blbosť! Skrátka som si uvedomil, že v Keenanovom živote je teraz niekto iný, nie len ja. Asi nie je vhodné, aby sme si aj naďalej boli takí blízki. Niektorí ľudia, si to môžu vysvetliť inak. Ľudia ako ty."

„Prečo sa mu však úplne vyhýbaš?"

„Nevyhýbam sa mu. Snažím sa len netráviť všetok voľný čas s ním."

Samozrejme, že sa mu vyhýba. Vidím, že mu to nie je ukradnuté. No som rád, že si z toho niečo vzal. Asi si naozaj uvedomil, že to nemá zmysel. Nemyslel som si však, že mu bude klamať o našom rozhovore. Musí sa naozaj báť vyjsť s pravdou von.

„Robím to len kvôli nemu, pretože rešpektujem jeho rozhodnutia. Keďže si jedným z jeho rozhodnutí, musím to akceptovať. Je to predsa môj kamarát."

„Je mi jedno, prečo to robíš. No nikdy som ti nepovedal, aby si sa mu vyhýbal. Nechcem od Keenana odohnať jeho priateľov. Tiež rešpektujem jeho rozhodnutia. Pokiaľ si jeho rozhodnutím, budem sa snažiť ťa akceptovať. No mal by si poznať svoje miesto." Dvere na aute sa odomkli.

Mlčky otvoril dvere a vystúpil z auta. Každý z nás sa vybral svojou cestou.

Môže povedať čokoľvek, neoklame ma. Viem, že nebude mať nikdy odvahu na to, povedať Keenanovi, čo k nemu cíti. Vlastne som za to rád. Keby sa prizná skôr, možno by som teraz s Keenanom nebol.

„Niekedy sú ľudia šťastní na úkor iných. Nedá sa to vždy ovplyvniť. Môžeš ma nenávidieť ako veľmi chceš, no veľmi dobre vieš, že si za to môžeš sám." Povedal som si sám pre seba a zvýšil som hlas na rádiu.

...

Leif

Mlčky vystúpim z jeho auta.

Keď uvidím, že odchádza ukážem mu prostredník.

Čo si o sebe ten chlap myslí?

Že všetko bude tak ako to on chce?

Chce Keenana, má ho. A myslí si, že keď chce, aby som sa opäť rozprával s Keenanom tiež bude ako on povie?

Doriti!

Štve ma, nehorázne ma serie.

Sadnem si na najbližšiu lavičku. Musím sa ukľudniť.

Neviem, čo ma hnevá viac. To, akú schopnosť má vždy donútiť ľudí, aby bolo tak ako on povie, alebo to, že má pravdu. Keenan je môj najlepší kamarát a viem aj to, ako veľmi ho musí štvať, že ho ignorujem.

Všetko si to uvedomujem a neznášam sa za to, čo spôsobujem, ale už ani neviem, ako to vyriešiť.

Všetkým rozprávam o tom, ako akceptujem to, čo si Keenan vybral, koho si vybral, že ho v tom budem podporovať. Mal by som, som jeho najlepší kamarát.

Avšak stále to bolí.

Pravda, ktorú si musím uvedomiť je tá, že či Keenana budem alebo nebudem ignorovať, on stále bude ľúbiť Luku. A bolieť to bude, aj keď ho budem ignorovať, aj keď nebudem.

Teraz ide len o to či chcem byť jeho priateľom naďalej.

Som spokojný aj s týmto titulom? Je to lepšie ako nič?

Nechcem o neho prísť. Prešli sme tak dlhú cestu, nie som pripravený nechať ho odísť.

Doriti, pre toto ho neznášam.

Vytiahnem telefón. Ešte raz si to premyslím, aj keď nie je nad čím premýšľať.

Večera? Platím

Správu odošlem hneď, aby som nemal čas ľutovať to.