EUPHORIA

Časť štvrtá- Keenan/ Luka

...

Vybehol som von. Hovoril by som pravdu, keby poviem, že som priam utiekol. Vytrhol som si ruku spod jeho hrejivého dotyku a zdrhol som. Nadýchnem sa. Čerstvý vzduch, to som potreboval cítiť. V jeho blízkosti nič také ako čerstvý vzduch neexistovalo. Budem vyzerať ako hlupák, keď poviem, že mi to nevadilo? Nevadil mi jeho dotyk pier na mojej ruke. Nevadil! To nie je v poriadku! Som zo seba zmätený ešte viac.

Vždy som mal problém pochopiť sa, nikdy som sa nevedel nájsť..

Luka mi to teraz vôbec neuľahčuje... Ako sa mám zajtra asi tak tváriť? Mám sa s ním o tom porozprávať alebo to radšej ani nevyťahovať a tváriť sa, že sa nič nestalo? Nehovorím, že sa niečo stalo...ale stalo sa. A ako sa mám tváriť, keď príde jeho priateľka. Hm, ahoj, tvoj priateľ mi včera večer pobozkal ruku, pretože som kvôli nemu skoro o ňu prišiel... Zastavil som... Musel som vyzerať ako blázon. Stopol som všetky svoje myšlienky a položil si dôležitú otázku...

Prečo nad tým tak premýšľam? Prečo tak premýšľam nad ním. Hlavne, prečo sa mi to nehnusí? Prečo sa mi pri spomienke na jeho jemné pery chce usmievať? Zbláznil som sa?

...

(Luka)

Nemohol som celú noc spať. Neustále som premýšľal nad Keenanom. Čo ak som ho tým vystrašil? Čo ak mu to nebolo príjemné? Moje telo si vtedy robilo, čo chcelo. Sám som nečakal, že na mojich perách budem cítiť jeho pokožku. Nevrátim to už späť, no neľutujem to. Dúfam, že nad tým teraz príliš nepremýšľa. Nemám ani potuchy, čo bude zajtra. Ako sa ku nemu mám správať? Mám sa tváriť, že sa nič nestalo? Asi to tak bude najlepšie. Odviať tieto myšlienky preč a tváriť sa tak ako vždy.

Musím ale čakať všetko a byť pripravený. Čo ak sa ma na to opýta? Naozaj neviem, ako z toho vykľučkujem. Ako sa dá vyhovoriť z niečoho takého? Uhm, mal som niečo na perách a chcel som si to utrieť o tvoju ruku. Áno, Luka, je úplne bežné si utierať svoje ústa o niekoho ruku... Nebuď idiot! Mal by som zachovať chladnú hlavu. Bude to dobré. A čo ak nebude? Čo ak to bude čistá katastrofa? A prečo to vlastne tak riešim? Som zo seba zmätený. Niečo za tým musí byť. Čo sa to so mnou deje do čerta?!

...

(Keenan)

Stalo sa presne to, čo som si myslel. O včerajšom incidente sa ani jeden z nás nezmienil. Lukove oči sa mi už od rána vyhýbajú. Zakaždým sa snaží zamestnať čímkoľvek, len aby nebol v mojej blízkosti. Nezazlievam mu to. Mohol by som povedať, že mi jeho správanie vyhovuje. Najradšej by som bol, keby sa včerajšok ani nestal. Toto napätie mi už ide hore krkom. Chcel som sa s ním zblížiť a nie sa ešte viacej od neho vzdialiť. Atmosféra medzi nami bola celý deň otrasná a večer som to už nemohol vydržať. Mal som za potrebu sa ho niečo opýtať. Čokoľvek, čo by túto atmosféru zlepšilo.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?" pozrel som na Luku.

Prikývol hlavou s úsmevom: „Samozrejme, kedykoľvek sa ma môžeš opýtať na čokoľvek, čo ti napadne."

„Od začiatku premýšľam nad tvojím príbehom. Čo bol dôvod toho, aby si si otvoril práve kaviareň? Bol to tvoj sen? Alebo si mal po krk rozkazovania od niekoho iného? Pretože zrovna tebe rozkazovanie a sekírovanie ide na jednotku. Nehnevaj sa na mňa, no neviem si predstaviť, že by si pre niekoho pracoval." Luka sa najskôr zasmial, no hneď na to jeho tvár zosmutnela a zvážnela.

Bez slova sledoval kvapky vody na jeho ruke, ktoré stekali. Zhlboka a hlasno sa nadýchol, jeho výdych však nebolo skoro vôbec počuť.

„Prepáč, že som ti hneď neodpovedal. Nie je pre mňa ľahké o tom rozprávať. Väčšinou sa tomu snažím vyhýbať. Keď počúvam príbehy iných ľudí, je to niečo iné. Polovica z nich sa k niečomu ako ja dostali vďaka svojim rodičom alebo šťastiu. Druhá polovica si to musela vydrieť ako ja, no vždy za tým bol len šťastný príbeh," prehrabol si svoje vlasy, ktoré ho rezali v očiach.