EUPHORIA

Časť šesťdesiata siedma- Luka

...

V zhone som sa usadil do prázdneho kupé s cestovným lístkom v ruke.  Položil som tašku vedľa seba a vytiahol z vrecka telefón, ktorý predtým počas môjho veľkolepého behu vyzváňal. 

,,Prepáč, ponáhľal som sa na vlak."

,,Áno, Keenan. Áno viem."

,,Aj ja teba"

Zložil som a telefón hodil naspäť do útrob vrecka.

Ah, nie som zvyknutý cestovať vlakom. Stále používam len svoje auto. Avšak to, sa ako naschvál muselo pokaziť! Z okna vlaku sledujem cestu. Všetko sa v rýchlosti len tak mihá. Našťastie som stále sám a nikto iný so mnou tento priestor neokupuje.

Vložím do uší slúchadlá a nevnímam okolitý svet. Prepínam pesničku za pesničkou. Dnes neviem nájsť tú pravú. Hnevá ma to. Všetko sú to predsa pesničky, ktoré milujem, prečo si neviem vybrať?

Popri  svojom vnútornom rozčuľovaní sa, som periférnym videním zachytil pohyb. Nie! Tešil som sa, že budem celú cestu sám, no vyzerá to tak, že budem mať spoločnosť.

Sadol si oproti mňa. Pozrel som sa na jeho tvár a vzápätí som pohľad preniesol na svoje hodinky, ktoré ukazovali pol 7. Pripomína mi niekoho, koho poznám. Neviem si však v hlave vybaviť koho.

Slnko na mňa cez okno svietilo tak silno, že som musel tento priestor čo najviac zatemniť. Je mi dosť teplo aj bez týchto otravných slnečných lúčov.

Prečo sa na mňa tak stále pozerá?

Snažil som sa vyhýbať očnému kontaktu a pozeral som na všetko možné okolo seba. Ešte nikdy mi neprišli závesy tak zaujímavé, ako práve teraz. Kde mám slnečné okuliare?

Začal som sa hrabať vo svojej taške v snahe ich nájsť. Nikde nič. Našiel som všetko možné, len nie to, čo som hľadal. Zase som ich zabudol doma? Vždy keď ich najviac potrebujem, rozhodnú sa, že ony na výlet nejdú, radšej ostanú doma.

Ešte pol hodina a môžem opustiť toto kupé. Očami som doslova hypnotizoval čas na mojich hodinkách. Snažil som sa myslieť na všetko možné, len nie na to, že mi škvŕka v bruchu tak, akoby som nejedol minimálne týždeň.

Tak ako veľmi sa teším na Keenana, tak veľmi sa teraz teším aj na jedlo. Čo si mám však najskôr vychutnať? Keenana alebo jedlo? Jedlo alebo Keenana? Možno by nebolo zle ani oboje naraz.

Usmejem sa sám pre seba. Schmatnem tašku a pripravujem sa na to, ako konečne vystúpim. Snáď tu už Keenan bude. Sľúbil mi, že ma bude čakať. Som tu prvý raz, nemám tušenia kam mám ísť. Navyše mi vlakové stanice privolávajú akurát tak stres a strach.

Pozriem sa doprava a doľava. Masa ľudí tlačiaca sa ako sardinky v konzerve. Chýba mi moje auto. Tak veľmi. Jeho krásna vôňa, pohodlné sedadlá, žiadni cudzí ľudia.

Vlak zastane a dvere sa otvoria. Kde dopekla je Keenan? Je tu síce kopa ľudí, no jeho by som spoznal vždy, aj keby sa stratí medzi miliónmi tvárí.

„Konečne!" S nadšením v hlase na mňa vyskočil Keenan. Skoro som ho ani nestihol chytiť. Vyľakal ma.

„Kroť sa a zlez už zo mňa. Dneska na mne budeš ešte veľakrát." Zasmial som sa a chytil ho za ruku.

„Stále myslíš len na sex." Stlačil moju ruku.

„To nie je vôbec pravda. Práve teraz myslím aj na jedlo, od hladu už nevidím."

„Iste. A je niekde medzi myšlienkami na sex a jedlo aj úžasný mladý chlapec?"

„Ktorý?" Štuchol som ho do pleca.

„Koľko mladých a úžasných chlapcov poznáte, pán Luka?"

„Neviem, no jedného takého mám tu." Ukázal som prstom na svoje srdce a začal som sa smiať.

„Keby že ťa nepoznám, myslel by som si, že si veľký romantik s obrovskou zásobou otrepaných slov a fráz." Zasmial sa tiež.

„Poďme už jesť." Nahodil som psie oči. 

„Neboj, vezmem ťa do jednej reštaurácie, ktorá je hneď pri mori. Je tam nádherne a jedlo je úžasné."

...

„Máš niečo na tričku."

„Kde?"

„Počkaj." Keenan vzal vreckovku a naklonil sa ku mne. Začal utierať škvrnu na mojom tričku a vyzeral, že je naozaj sústredený.

„Pozri aký úžasný pár!" Pri našom stole zastali dve mladé dievčatá, ktoré sa na nás pozerali ako na bohov.

Keenan sa len pousmial a poďakoval. Čakal som od neho inú reakciu. Nie som zvyknutý, že je s niečím takým v pohode. Vždy si na verejnosti musíme dávať pozor.

„Ďakujeme? Čakal som niečo ako: to je môj brat." Podpichol som ho.

„Prečo?"

„Pretože ty si ten, ktorý nechce, aby o nás ľudia vedeli." Pretočil na mňa očami.

„Sme tu cudzí, je mi úplne jedno, čo si o nás myslia. Tu nie sme doma, kde nás každý pozná."

„Tak to aby sme sem chodili častejšie." Pokračoval som ďalej v jedení.

Je tu naozaj krásne, chcel by som tu ostať s Keenanom už na veky. Len my, more, dobré jedlo a oddych. Mal by som to tu zajtra všetko preskúmať. Dnes sa môžem akurát tak hodiť do postele, otravovať a zvádzať Keenana.

„Poďme zaplatiť. Chcem ti už ukázať náš apartmán. Je úžasný. A keď uvidíš tú kúpeľňu, odpadneš."

Keenan ma celý čas s nadšením ťahal za ruku. Mal pravdu. Je to tu naozaj skvelé. Vedel by som si niečo také predstaviť aj pre nás dvoch. Dni a mesiace idú ako bláznivé, občas ani neverím tomu, že sme s Keenanom prišli až sem.

Z času na čas príde moment, kedy by som si s ním najradšej sadol za stôl a naplánoval našu budúcnosť. Máme toho ešte toľko pred sebou, no aby sme sa ku všetkému dostali, musíme vyriešiť veci, bez ktorých by to bolo oveľa ľahšie.

Neviem či si niekedy s jeho rodičmi budem rozumieť, no bol by som rád, keby o všetkom aspoň vedeli. Spadol by mi kameň zo srdca. Nepotrebujem od nich nekonečnú lásku a vďaku, potrebujem pochopenie a dôveru.