EUPHORIA

Časť päťdesiata deviata- Keenan

...

Dlhé prsty behajú po klávesoch, ktoré vydávajú nepríjemný zvuk, od hudby to má ďaleko. Pomýlil som sa, zas. Čo to so mnou je? Neviem odohrať jednu amatérsku pesničku.

Vidím ho pred očami, presne takého istého ako v tom parku. Ešte teraz cítim jeho vôňu. Tak to jemu sa mám vyrovnať?

Frustrovane si vydýchnem a hlavou udriem po klávesoch, ktoré následne vydajú nepríjemný zvuk.

Z vrecka čiernych nohavíc vytiahnem telefón, ktorý následne odblokujem a vytočím číslo osoby, ktorej hlas momentálne potrebujem počuť.

„Zdá sa mi to alebo mi volá Keenan? Počkaj, musím to skontrolovať."

Presne viem o čo mu tým ide. Tak trochu som s ním v poslednom čase nebol, pretože Luka začína byť priveľmi majetnícky a chce, aby som bol iba s ním.

„Netráp sa, som to naozaj ja a áno, dopredu hovorím, že žijem a som ti za moju neprítomnosť veľa dlžný. Potrebujem, aby si ma vypočul, čo ma to bude stáť?"

Na druhej strane telefónu ostalo na pár sekúnd ticho. Presne si viem predstaviť ten jeho pohľad, ako sa tvári.

„Menu pre dvoch v KFC, ale iba pre mňa. Ty si nevezmeš ani jedno stehienko!"

Isto teraz odul peru. Zasmial som sa nad jeho odutým hlasom.

„Platí, budem sa iba pozerať a žobrať oň v mysli." Zasmial som sa.

„To si mi nemal povedať, už vidím ako pri jedení budem myslieť len na to, že mi chceš zobrať stehienko. Vidíme sa na mieste." Zložil.

Teší ma, že aspoň on a vie pobaviť tou svojskou povahou.

Mobil vrátim na pôvodné miesto a všetko zbalím a upracem. Vypnem svetlá a zamknem za sebou dvere. Zas som tu ostal sám, nikto tu už nie je. Občas je pre mňa strašidelné vedieť, že v celej budove nik okrem mňa nie je, ale už som si zvykol. Za tie roky mi nič iné neostávalo.

...

S táckou s menu pre dvoch si sadnem naproti Leifa a posuniem ju pred neho.

„Na tento moment som sa tešil odkedy sme spolu dovolali."

Pozrie na mňa s plnými ústami kuraťa. Nadvihne obočie a viac sa na mňa zapozerá.

„Vyklop to, držíš to v sebe ako ja keď som na návšteve a nechcem ísť u nich srať."

Dobrú chuť ti prajem k tým stehnám Leif, hlavne pri tvojich vrúcnych prirovnaniach.

„Ide o toho Lukovho bývalého. Videl si ho vtedy v parku, čo stále nerozumiem je, ako ste vy dvaja skončili spolu, ale to teraz nie je až tak podstatné."

„A čo s ním? Zas vás niekde obkukával? Úchylák. Hlavne, že mne zmrzlinu kúpiť odmietol, ešte sa aj nesprával slušne." Leif s plnými ústami vyznie ešte vtipnejšie než obyčajne, keď takto hovorí.

„Obkukával? Nie, ale videl si tu túžbu v očiach keď stál pri Lukovi? Bojím sa, že o neho prídem, že si ho vydobyje a získa späť. Nechcem o neho prísť ale už len pohľad na toho chlapa mi dal najavo, že proti nemu nemá zmysel bojovať. Prehral by som."

Neviem či je Leif tak ticho, pretože konzumuje, alebo nevie sám čo mi na to povedať. Možno to vidí rovnako ako ja. A nevie ako ma utešiť, alebo aké slova podpory mi povedať, aby som sa cítil lepšie.

Prejde doba kým mi odpovie.

„Miluješ Luku, Keenan? Miluješ ho?" Opýta sa a znova si odhryzne z ďalšieho stehienka.

„Jasné, že ho milujem. Čo je to za otázku."

Nechápem, veľmi dobre to vie, prečo sa pýta.

„Tak keď ho miluješ hádam nedovolíš, aby ti ho niekto ukradol. Uvedomuješ si, že dostávať ťa z depresií potom budem musieť zas iba ja? Nerob mi prácu. Ty sa s ním porozprávaj, vydiskutuj s ním to čo más na srdci, pretože ja ti v tomto neporadím, nie som Luka a nevidím do jeho srdca. Ty si vyrieš to, ja vyriešim zvyšok. Platí? Hlavne sa nepúšťaj osoby, pre ktorú dýchaš."

S úsmevom kývne hlavou a odpije si zo Spritu. Len mlčky prikývnem hlavou a zapozerám sa na jeho spokojnú tvár.

Čo má v pláne robiť? Mám sa báť alebo mu budem vďačný?