EUPHORIA

Časť päťdesiata druhá- Leif

...

Stále neviem, kde som na toto nabral všetku tú odvahu. Možno ten zlý pocit, ktorý v sebe mám. Muselo sa stať niečo vážne a nech sa už stalo medzi mnou a Keenanom čokoľvek, musím mu pomôcť.

Bez váhania zazvoním na zvonček. Ak nebude ani tu, prepadol sa pod zem.

„Ideš ako na zavolanie! Vyzerá otrasne a chce byť iba sám, dokonca nechcel zavolať ani tebe." Jeho mamka s tým nečaká.

Hneď ako sa zjaví vo dverách vyvalí na mňa všetky informácie a pošle ma na miesto, kde sa naposledy s Keenanom rozprávala.

Prejdem do zadnej záhrady. V diaľke vidím na tráve sedieť napodobeninu môjho najlepšieho kamaráta, avšak táto napodobenina tvorcovi nevyšla. Nie som si istý či chcem vidieť do jeho tváre. Podídem v tichosti k nemu.

„Podišiel by som pred teba, kľakol by som si na kolená a pozrel do tvojej tváre, ale bojím sa, že by som sa posral z pohľadu, ktorý by som mal pred očami. Ak zozadu vyzeráš ako troska, neviem si predstaviť čo sa ti stalo s tvárou." Vidím ako jeho telo stuhlo.

Nebol pripravený postaviť sa ani mne, preto sa neozval, a preto chcel byť sám. Poznám ho tak dobre až viem, prečo som prišiel. Viem, že sa nehnevá. On iba nevie čo robiť. Nikdy nechcel nikomu ublížiť. Preto som tu, musím napraviť situáciu do ktorej som ho dostal.

„Viem, že pre teba nebude jednoduché pozrieť na mňa, nemusíš sa však trápiť, áno? Dobre, klamal by som ak by som tvrdil, že som iba trepal. Hovoril som pravdu, ako každý opitý človek. Ale Keenan, chápem tvoje rozhodnutie a nebudem sa o nič snažiť. Možno som iba potreboval práve toto, dostať to zo seba, vyznať sa ti, aby som aj ja mohol ísť ďalej. Nikdy som však od teba nečakal, aby si ma miloval späť. Teda nie viac ako najlepšieho kamaráta." Spustil som.

„Hnevám sa, že sa v tvojom živote niečo stalo a ty sa tu ničíš sám iba kvôli tomu, že ja som sa ti vyznal! Aj keby ti tisíckrát poviem, že ťa milujem, ty máš zdvihnúť telefón a povedať mi, čo ťa ničí. Pretože to, ako ťa teraz vidím, ma bolí viac akoby si mi povedal, že ma nechceš."

Neviem či som volil slová správne, ale už mu nebudem klamať a nebudem sa pretvarovať. Budem úprimný k nemu aj k sebe.

Pomaly sa ku mne natočí. Pohľad na jeho tvár ma zabolí.

„Iba vám všetkým ubližujem. Nezaslúžim si necítiť bolesť." Tvár si skryje do dlaní a rozplače sa.

Sadnem si k nemu a stiahnem ho do objatia. Objímam ho tak silno. Potrebujem, aby cítil, že som tu s ním.

„Porozprávaj mi, čo sa stalo."

A tak začal. Povedal mi všetko. Občas plakal viac, inokedy menej. Raz pozrel do mojej tváre, inokedy svoj pohľad sústredil niekde pred seba, ale rozprával. Nešlo mi to do hlavy. Luka by nič také neurobil. Ten hlúpy blázon je ním tak posadnutý, že by si tak rýchlo niekoho za neho ako náhradu nenašiel. Niečo mi tu nesedí.

„Kontaktoval si ho po tom čo si videl? Písal si mu? Pýtal si si odpovede? Keenan, ten blázon ťa všade zháňal. Prečo si nejdeš po odpovede?" Dám ruku do ohňa za to, že je v tom niečo iné. Nepozdáva sa mi to.

„Ja neviem či chcem vedieť vysvetlenie a všetky odpovede na moje otázky. Leif, bojím sa. Nikdy som takúto bolesť necítil." Objímem ho tuhšie.

„Mal by si si pospať, vieš to? Vyzeráš otrasne. Potrebuješ aspoň tri dni aktívneho spánku. Musíme z teba opäť spraviť človeka." Pomohol som mu vstať na nohy.

„Ale ostaneš tu však? Potrebujem niekoho, trápia ma sny." S jemným úsmevom prikývnem.

„Leif."

„Hm?"

„Mrzí ma to."

„Nerozumiem."

„To, že som to nevidel. Celý čas som bol slepý a nič som nevidel."

„Nič si nevidel, pretože som ti nedal žiadny náznak. Je to moja chyba ako to skončilo. Len mi daj čas a všetko bude ako má byť. Teraz, ale musíme dať dohromady to čo z teba ostalo."

Pomohol som mu až do izby, kde jeho vyslabnuté telo padlo do postele a pri dlhom pozeraní do mojej tváre sa mu podarilo zaspať.

„Len odo mňa neodchádzaj." Bolo posledné čo povedal pred tým, ako zaspal