EUPHORIA

Časť dvadsiata siedma- Keenan

...

„Tiež z toho nie som nadšený, Luka. Avšak táto rodinná pretvárka je mojou psou povinnosťou. Ozvem sa ti hneď, ako tieto dni statočne prekonám. Dávaj na seba pozor." Usmejem sa aj keď nemá možnosť vidieť môj úsmev.

Zastavím.

„Už teraz mi chýbaš." Poviem, ale už len pre seba. Telefón vložím do vrecka nohavíc a čo najpomalšie vykročím dole po schodoch.

V tomto dome som strávil celé svoje detstvo, ale nikdy tomu nič nenasvedčovalo. Vlastne, nikdy to tu nevyzeralo tak, že tu dáke dieťa býva. Všetko muselo byť dokonalé a bez chýb. Vždy upravené.

Presne tak ako je to teraz. Nič sa tu nezmenilo.

Nemôžem sa na svoj život sťažovať, iný by za taký život svoj život aj obetovali. Vec sa však má tak, že kým si človek neprejde v topánkach niekoho ako ja, chcel by všetko čo som kedy mal aj keď nevie koľko podstatných vecí a dovolím si tvrdiť, že podstatnejších vecí som stratil.

Som rád, že sa mi podarilo osamostatniť sa, teda aspoň čiastočne.

„Myslel som si, že ani neprídeš. Baví ťa stále byť iba zavretý v izbe?" Ocenil by som aj pozdrav po tak dlhom čase, ale asi by som chcel priveľa.

„Aj ja ťa rád vidím." Naozaj si Luka myslel, že chcem byť radšej doma ako v jeho posteli?

Sadnem si oproti neho a zapozerám sa mu do tváre. Ani po toľkých rokoch nestráca ten svoj prísny, pracovný pohľad, ktorý ani doma nevie zmazať z tváre.

Niekedy neviem či nás považuje za rodinu alebo jeho zamestnancov.

Radšej som svoj pohľad premiestnil na kopu jedla na stole. Vždy sa takto snaží, keď má otec prísť. Mojej matky mi je najviac ľúto.

Vidím, ako veľmi ho ľúbi, aj keď nerozumiem prečo. Sú spolu už roky, ale keby mám počítať iba dni, kedy boli spolu naozaj, roky by sa zmenili na mesiace.

„Vyzerá to chutne. Môžem sa na to vrhnúť, umieram hladom." Prihovorím sa matke, ktorá iba sedí v tichosti s nasadeným úsmevom na tvári.

Len kývne hlavou.

Doriti. Všetko je to tak formálne a umelé až sa mi chce zvracať.

Povedal by som, že toto je na dospievaní najhoršie.

Keď ste malí, vaši rodičia sú pre vás hrdinovia, pretože si neuvedomujete realitu. Takže, keď váš otec odíde na týždne kvôli obchodu, ale premešká vaše prvé vystúpenie, odpustíte mu to, pretože je to hrdina, čo odchádza ďaleko, aby nám bolo lepšie.

„Chcel by som, aby to videl aj ocko mami. Bol by na mňa hrdý?"

„Isto by to rád videl zlatíčko. Síce nebude tu, ale pošlem mu video. Uvidíš, hneď ako si to pozrie ti zavolá a bude na teba hrdý!"

Nezavolal. Ani neviem či na mňa niekedy bol hrdý. Dokonca si nie som istý či vôbec videl to video. Bol som malý chlapec, žiadal som o jeho pozornosť, ale práca si ho získala.

Aj napriek tomu, ako ignoroval titul otec, bol pre mňa hrdinom.

Ale detská hlúposť časom vyprchá a vy si začnete uvedomovať veci tak ako skutočne sú.

„Ani mu to video neposielaj. Mami prestaň s tým. Trápiš seba a aj mňa. Nehrajme tieto hry o predstieraní záujmu z jeho strany."

Mal som 15 rokov, keď som prvýkrát zvýšil hlas na moju matku. Kvôli nemu.

„Umieral si hladom, ale neješ." Vidličkou ukázal smerom na nedotknuté jedlo na mojom tanieri.

Vrátil som sa späť do reality. Minulosť musím nechať minulosťou, teraz som múdrejší.

„Ako sa ti darí v škole? Nerobíš problémy?"

Bol som rád, že mám plné ústa a nemôžem prehovoriť.

„Myslím, že je všetko tak ako má byť." Prečo sa tak veľa pýta? Chcel som si iba splniť povinnosť a najesť sa s ním, nie viesť rozhovor.

„A čo tvoj súkromný život? Nie je čas začať si hľadať niekoho, kto by bol po tvojom boku?" Toho som už našiel iba som ti to zabudol spomenúť otec.

„Nemyslím si, že to takto v živote chodí.." Mám chuť vstať a odísť od stola.

„A ako to potom chodí? Uveď ma to reality. Ako to teraz medzi vami mladými chodí? Keenan, iba chcem, aby si sa už začal pripravovať do života." Zúfalo pozriem na matku. Chcem, aby mi venovala pohľad nech vie, že potrebujem zachrániť, ale nechala ma topiť sa samého.

„Do života sa môžem pripraviť aj bez toho, aby som teraz šiel a hľadal si niekoho, kto by bol po mojom boku, otec." Prešla ma chuť na jedlo.

Prečo to tak vždy je? Prečo odíde, nikomu z nás sa neozve, nezaujíma sa o nás, ani o to či ešte dýchame, ale keď príde, hrá sa na otca, ktorým nikdy nebol a snaží sa mi riadiť život?

Je pre mňa hrozne náročné byť sám sebou, žiť svoj život, milovať osobu, ktorú milujem, keď vždy pri spomienke na môjho otca mi dôjde, že ja svoj život žiť nemôžem, nerozhodujem o ňom.

„Ešte nevieš o živote nič, synak." Škrtím ho a užívam si to, škoda, že len v mojich predstavách.

„Ale som rád, že si si našiel čas a ostaneš tu s nami pár dní. Kým som doma, mám v pláne dostať ťa do môjho podnikania." Tieto slová prebudili aj moju matku. Príbor jej spadol z rúk rovno na tanier a s prekvapeným pohľadom pozrela na otca.

„Dohodli sme sa, že ho nebudeš ťahať do tvojho obchodu kým to nebude dôležité alebo potrebné." Vyznela drsne a tón jej hlasu nebol vôbec milý.

„Pravdou je, že ja starnem a náš syn je dospelý. Je čas, aby vedel, ako ťažko celý život pracujem. Nejdem na neho teraz prepísať celý obchod, iba ho chcem oboznámiť s tým, čo je súčasťou našej rodiny, tak sa upokoj."

„Je to nutné?" Opýtal som sa, ale nemal som to robiť.

Otec so silným nárazom položil príbor na tanie, dobre, že ho nerozbil a pozrel na mňa aj matku.

„Stačilo. Povedal som, že ťa chcem oboznámiť s tým, čo ťa celý život živí, jasné? Nechcem od vás počuť námietky. Mali by ste mi byť obaja vlastne vďační." Odsunul stoličku od stola a odišiel.

Mal som chuť odísť a nikdy viac sa nevrátiť. Toto však v mojom živote nikdy nebude možné.

A hlavne, nemôžem nechať mamu topiť sa v tom samú. Nezvládla by to.

Musím bojovať aj za ňu.