Časť jedenásta- Keenan/Luka

433 33 3
                                    


...

Keenan

Odpoveďou na jeho otázku bol len úsmev na tvári, po ktorom nasledoval môj odchod. Poznal som svoje pocity a vedel som aká je moja odpoveď, no chcel som ho trošku potrápiť a držať ho v napätí.

...

„Kam ideme?"

„Niekam, kde ťa to vyjde draho." Leif na mňa hodil škodoradostný úsmev.

V tom momente som vedel, že to, čo som mu sľúbil asi nebol úplne najlepší nápad. Zastavila ma jeho ruka, ktorá ma stiahla. Stáli sme pred mne neznámou reštauráciou, na ktorú len ukázal prstom.

„Chcem ísť sem." Nečakal na moju odpoveď, chytil ma za ruku a vtiahol ma dnu.

Začal som mať obavy, pretože toto miesto nevyzeralo zrovna najlacnejšie. Kožené stoličky, pokojná atmosféra ladiaca s tónmi klavíra, ktoré sa ozývali po celom priestore. Toto miesto sa páčilo aj mne. Sadli sme za prvý stôl, ktorý bol voľný. Po mojej ľavici som mal výhľad na rušnú ulicu mesta. Cítil som sa tu príjemne. Akoby sa zastavil čas a všetko sa upokojilo. 

Vonku na ulici to však vyzeralo úplne inak. Bol to úplne iný svet. Kopa ľudí nervózne prechádzajúcich popri budovách a preplnených obchodoch. Elegantne oblečená obsluha nám priniesla jedálne lístky, na čo si vzápätí Leif objednal to najdrahšie trojchodové menu. Mal som si chuť odsadnúť. Vlastne, skôr úplne odísť. Zatvoril som oči a započúval sa do tónov klavíra. Spomenul som si na večer, ktorý mi do života daroval doposiaľ najkrajší pocit, aký som kedy v mojom živote zažil. Už vtedy som si bol istý ohľadom toho, čo k nemu cítim. Tak ako si hudba ukradla moje srdce, tak isto chcem ja ukradnúť to Lukovo. Z myšlienok ma vytrhla Leifova ruka, ktorá jemne zovrela tú moju.

„Toto je asi ten najromantickejší obed, ktorý sme spolu doposiaľ mali." Povedal a poslal mi vzdušnú pusu.

Pokrútil som hlavou a láskyplne som sa usmial. Postrapatil som jeho vlasy a odpil som si z vína.

...

Luka

Mal som pracovný obed s dodávateľom kávy, ktorý ma pozval do jednej z jeho obľúbených reštaurácií. Namiesto toho aby som počúval obchodné záležitosti, som bol sústredený na dvoch chlapcov sediacich o 2 stoly ďalej. Z toho jeden chlapec mi stále dĺžil odpoveď na moju otázku. Z celej situácie som vyčítal, že on svoje rozhodnutie už učinil.

Bolelo ma pozerať sa na nich. Vyznal som mu svoje city a on si tu teraz sedí s jeho veľmi blízkou osobou. Ruka v ruke s pohármi vína a romantickou atmosférou. Ťahal ma celý čas len za nos? V čom je tento úchyl Leif lepší než ja?

„Môžem Vám poslať podmienky zmluvy mailom?"

Prikývol som hlavou, aj keď som vlastne nevedel na čo.

Rozlúčil som sa s mojím budúcim dodávateľom a ostal som naďalej sedieť za stolom. Aj keď mi to ubližovalo, stále som mal potrebu ich sledovať. Sledovať ako sa spolu smejú a užívajú si svoj okamih. Na mieste toho úchyla som mal sedieť ja! V tom momente ma zaplavili emócie hnevu, žiarlivosti a bezmocnosti. Zlostne som čakal ťukať do telefónu.

Vidím, že si sa už rozhodol. Myslel som si, že to cítiš rovnako ako ja. 

EUPHORIADonde viven las historias. Descúbrelo ahora