EUPHORIA

Časť dvadsiata tretia- Leif

...

Aj keď som to vedel, ublížilo mi čo som videl. Nebol som ešte pripravený vidieť ich spolu v takejto blízkosti.

V spoločnosti si vždy udržiavali odstup, myslím, že hlavne kvôli Keenanovi. Môj spánok od dnešného dňa už nebude pokojný.

Keenan prišiel prvý. Snažil sa tváriť, akoby sa nič nestalo. Poznám ho. Presne viem, ako premýšľa. Občas to neznášam.

Poznať niekoho odmalička nie je vždy výhoda. Ak ste si tak blízki ako my s Keenanom, viete odhadnúť každú reakciu toho druhého. Práve to môže byť občas veľká nevýhoda.

„Keenan, dnes si naozaj sexy. Mohol by si mať dnes kohokoľvek na koho by si ukázal prstom." Zasmial som sa a pohľadom som si vynašiel tvár chlapa, ktorý po mne nenávistne zazeral.

Uvedomujem si, že ma neznáša. Nič s tým neurobím. Keďže ani on nepatrí medzi mojich obľúbencov, preto mám občas nutkanie byť Keenanovi čo najbližšie. Presne viem, ako ho to musí vytáčať. Poznám ten pocit...

„Ospravedlňte ma, musím si ísť zavolať." Ospravedlnil som sa a rýchlo som odkráčal preč. Potrebujem ísť na čerstvý vzduch.

Oprel som sa o stenu a zatvoril som oči. Zhlboka som sa nadýchol. Je to ťažké. Občas mám pocit, že vybuchnem. Som ako časovaná bomba, nikdy neviem, kedy spôsobím výbuch a mnohých zraním.

Z vrecka nohavíc vytiahnem telefón. Pozriem na obrazovku telefónu a pousmejem sa. Tak veľmi mi to chýba. Chcel by som to vrátiť.

Uvidel som pár topánok. Hneď nato som pocítil, ako ma silná ruka schytila za tričko. Nemusel som sa mu ani pozrieť do tváre a vedel by som, kto to je.

„Haha, nudíš sa?" Začal som sa smiať.

Nemám pocit, že tento chlap je v poriadku. Mal by sa dať liečiť.

Nič som nepovedal, len som nadvihol obočie.

„Prestaň sa hrať na ešte väčšieho idiota akým si." Videl som ako ide prasknúť. Možno to bude znieť sebecky, ale tešilo ma to.

„Mal by si skončiť s tým, o čo sa snažíš. Pochop, že nemáš šancu."

„A o čo sa snažím, Luka? Neviem, o čom rozprávaš." Uškrnul som sa.

Viem, že prilievam olej do ohňa, ale nedokážem si pomôcť.

Pozeral na mňa nenávistne.

„Milujem ho a nepotrebujem sa pozerať na to, ako sa na neho zamilovane pozeráš, keď o tom nevie. Myslíš si, že som sprostý a slepý? Pokiaľ si doteraz nemal gule na to sa mu priznať, tak si ho nezaslúžiš. Prestaň sa miešať do nášho vzťahu."

Iba som tam stál a pozeral na neho. On bol prvý, kto sa začal starať. Driapem ho tu ja za tričko?

„Nevieš si predstaviť ako mi na ňom záleží."

Rozprával ďalej bez ohľadu na to, že ja som celý čas mlčal, kým ho nevyrušil krik. Obaja sme pozreli rovnakým smerom. Valil sa k nám Keenan v tvári celý červený od zlosti.

„Šibe ti? Čo robíš?!" Odtiahol mu ruku z môjho trička. Pár sekúnd oproti seba iba stáli a nepovedali ani slovo.

„Uži si oslavu. Idem domov."

„Samozrejme, to som mohol čakať." Keenan iba pokrútil hlavou.

„Prepáč mi to. Ozvi sa, keď skončíte, prídem po teba." To je všetko, čo povedal predtým, ako odišiel.

Upravil som si tričko a snažil sa tváriť, akoby sa nič nestalo.

Keenan podišiel ku mne a začal si ma prezerať, akoby ma zachránil pred stádom kráv. Aj keď krava to bola iba jedna.

„Nič ti neurobil? Si v poriadku? Čo sa stalo? Povedal ti niečo, čo ti ublížilo?" Chrlil na mňa otázku za otázkou. Jeho starostlivá tvár si ma neustále prezerala.

„Som v pohode, netráp sa." Venoval som mu úsmev.

„Čo od teba vlastne chcel?"

Zastal som v pohybe. Teraz mám príležitosť. Toto môže byť môj moment.

Pozrel som na neho, ale jeho pohľad sledoval cestu po ktorej pred chvíľou odišiel Luka. V duchu som sa prefackal.

„Nič také. Iba je starostlivý. Zľakol sa, že by som niekomu povedal o tom, čo som videl na záchodoch. Bojí sa, aby ti to neublížilo. Očividne mi chcel jemne naznačiť, aby som sa o nič nepokúšal. Isto to nemyslel zle."

Prečo to robím? Som až tak hlúpy?

Venoval som mu úsmev, ktorý tak ako tie ostatné predtým, nebol vôbec úprimný.

Tento hraný úsmev mi už začína vadiť.

Nechcel som to ďalej rozoberať. Vrátil som sa späť a snažil sa viesť rozhovory s priateľmi, známymi, len aby som myslel na niečo iné. Všetko, čo sa mi odohrávalo v mysli som sa snažil zahnať.

...

Vydýchol som si, keď som odišiel a ostal som sám. Domov som ešte ísť neplánoval. Kráčal som sám, tak ako vždy.

V ušiach mi hrala obľúbená pesnička.

Nikdy som nemal príliš veľa priateľov. Pre každého som bol zvláštnym dieťaťom. Príliš energetickým a hlučným.

Niektorí ma zato neznášali. Vraj sa na svet nepozerám realisticky. Mali ma za hlupáka.

A potom tu bol Keenan. Chlapec s roztomilou tvárou, ktorý mi bol od detstva súdený. Naši rodičia sa poznajú dlhé roky a tak bolo jasné, že my dvaja musíme byť kamaráti.

Nikdy by som nepovedal, že to vydrží tak dlho.

Možno to však drží tak dlho, pretože on ma za hlupáka nepovažuje.

„Nebuď smutný Leif. Ja tvoju šialenosť milujem. Netráp sa slovami ostatných. Ja som tvoj najlepší kamarát. Malo by ťa trápiť, čo poviem ja. A mne to neprekáža."

Už ako malý chlapec bol láskavý a rozumný. Vždy mi podal ruku, keď som padal.

„Oni sú hlupáci, nie ty. Stredná škola je ozaj na nič. Človek nevidí to dokonalé ani keď dospieva. Nesmúť, takých kamarátov nepotrebujeme. Vystačíme si spolu."

A na strednej sa nezmenil. Bol ešte láskavejší. Čím viac dospieval, tým viac bolo jeho srdce láskavejšie.

Rukami som zotrel slzy, čo mi stekali po tvári.

„Veď vieš, že tvoje vlasy milujem."

A znova mi ich postrapatil.

Bol mojím jediným ozajstným priateľom.

V detstve som to miloval. Miloval som slovo najlepší kamarát, ale ako sme rástli, neznášal som ho. Nikdy som však nemal odvahu povedať to. Nemal som na to povedať mu, že byť len jeho najlepší kamarát mi nestačí.

Bál som sa. Vedel som, že byť mojim najlepším kamarátom dokáže, ale nemyslel som si, že by chcel byť aj niečo viac.

A tak som sa k tomu nikdy nedokopal. Stal som sa sebeckým. Trávil som s ním všetok čas, aby som sa ho mohol dostatočne nabažiť. Myslel som si, že to príde samé. Ako vo filmoch. Ale my nie sme vo filme. Tu to samé nepríde.

Nebojoval som a tak jeho srdce nepatrí mne. Preto som dnes nič nepovedal, nevyužil som svoj moment. Priznal som si prehru. Vyhral ten, kto prekročil svoj strach a ozval sa. Som slaboch, čo iba mlčí a trpí, preto jeho srdce nikdy nebude patriť mne.

Čo môžem urobiť?

Ostáva mi iba sa s tým zmieriť. Zmierim sa s tým a budem za neho šťastný. Našiel niekoho, kto o neho neprestane bojovať. Našiel niekoho proti komu nemám šancu, preto sa sťahujem z bojového poľa.

Vzdávam sa.

Prehral som.