EUPHORIA

Časť deväťdesiata- Leif/Keenan

...

Leif

Hm. Kto by to bol povedal, že sa Keenan s Lukou vyberú na to isté miesto, v ten istý deň a v ten istý moment. Niekto tam hore si zo mňa musí strieľať.

„Ahoj, Keenan. Dnes je ale pekný deň, však?" Usmial som sa na neho od ucha k uchu a dúfal, že si vôbec nevšimne Lukovho ex, ktorý drží moju ruku a nehodlá sa ju pustiť.

„Ahoj, Luka. Vyzerá to však trochu na dážď, nie?" Pripojil sa Ju.

„Ste idioti? Toto neuhrá už nik z nás." Luka si nás oboch premeral očami.

Ah, neznášam Lukov pohľad.

Jediný, kto sa do našej úžasnej konverzácie stále nepripojil je Keenan.

„Hm." Alebo hovorím príliš skoro?

„No, vlastne ani neviem, čo povedať." Keenan sa pozrel na Luku, a pohľadom priam žobral o pomoc.

„Nepozeraj sa tak na mňa. Myslel som si, že ma už nič prekvapiť nemôže. V živote som toho videl tak veľa, tak veľmi veľa. Ale toto som nečakal ani ja. Neviem, čo odo mňa očakávate, neviem čo odo mňa chcete počuť. Je mi už asi všetko jedno."

„Uhm, Luka? Som trochu zmätený z tvojej odpovedi. Teraz naozaj neviem či to mám brať v dobrom, či v zlom."

„Ty si zmätený? Ha." Áno, Keenan, všetko som vďaka tvojmu ironickému smiechu pochopil.

„Keď sme sa tu tak všetci stretli, pravdepodobne s tým istým zámerom, čo keby sme sa išli všetci spolu niekam naobedovať?" Ju sa vyškeril od ucha k uchu, snažiac sa zmeniť atmosféru tejto konverzácie.

„Ha? Môžete mi niekto prosím dať facku? Počul som dobre, Ju? To, čo práve zaznelo, bolo z tvojich úst? Pretože to je presne niečo, čo by povedal Leif v takejto situácii."

Sledoval som všetkých naokolo. Tie trápne a napäté pohľady. Nikto nevedel, čo má robiť. No to, čo sa stalo, ma dostalo do kolien.

Keenan z ničoho nič Lukovi daroval facku, ktorá mu tak krásne sadla.

Luka otočil hlavu na Keenana a pohľadom si vypýtal vysvetlenie toho, čo sa práve odohralo.

„No čo?! Neviem čo mám robiť, ani ako reagovať. Sám si si to pýtal, ja som len spanikáril, pretože neviem ako sa mám práve správať a neviem na koho sa mám pozrieť. Musíme všetci vyzerať smiešne."

„Tá celkom sadla." Poznamenal Ju s úškrnom.

„Chceš jednu tiež? Odo mňa?" Luka sa konečne ozval.

„Pozrite, pokojne sa tu môžeme všetci navzájom fackať až do západu slnka." Vstúpil som do konverzácie.

Asi tak na minútu zavládlo hrobové ticho. Po chvíli toto trápne ticho prerušilo škvŕkanie v našich bruchách.

„Neviem ako vy, ale my ideme." Luka schytil Keenanovu ruku a potiahol ho.

„Pošlem vám adresu, kde sa stretneme!" Zvolal cestou ku autu.

Pozrel som sa s úsmevom na svojho chlapa a zamyslel som sa.

„Hm, toto bolo trochu trápne."

„Trochu?" Pozrel na mňa a zaklipkal očami.

„Poďme tiež." Potiahol ma za ruku.

Správa na mojom telefóne cinkla hneď ako sme si sadli do auta. On to myslel vážne, wow. Adresu som ukázal Juovi, ktorý len prikývol a naštartoval.