EUPHORIA

Časť druhá- Keenan

...

Tak ako ostatné dni, aj dnes sa zhlboka nadýchnem predtým, ako otvorím bránu do pekla. Síce tu už trávim pár dní, no stále som si nezvykol na egoistickú tvár, ktorá ma uvíta vždy so zamračeným pohľadom. Vošiel som dnu a chcel som sa pozdraviť už z príchodu, ale čosi mi v tom nedovolilo. Modrovlasá chobotnica objímajúc môjho šéfa zozadu s najsladším úsmevom, aký svet ešte nevidel. Ostal som vyjavene stáť na mieste a nemohol som z nich spustiť svoje oči. V momente, kedy ho pobozkala na líce, som mal pocit, že im venuje pozornosť celá kaviareň. Naozaj niekto ako tento človek dokáže byť vo vzťahu a milovať niekoho? Do reality ma dostal pohľad ženských očí, ktoré sa do mňa zabodli. Jej vysoká štíhla postava opustila miestnosť, ale zanechala za sebou vo vzduchu niečo, čo sa mi nepáčilo.

„Čo tam tak stojíš? Nie si tu prvý deň, vieš čo máš robiť," ozval sa Luka svojím typickým hrubým tónom. Bez odpovede som prešiel za bar, odložil si svoje veci a vymenil bundu za zásteru.

Robil som si svoju prácu, keď v tom na mňa Luka zakričal: „Hej, Keenan, poď sem. Potrebujem, aby si odniesol túto objednávku na stôl číslo 7."

Zo stola som zobral tácku s prázdnymi šálkami a ponáhľal som sa k baru. Luka mi posunul tácku s dvoma kapučínami, s ktorými som prišiel ku stolu. Nahodil som svoj typický pracovný úsmev a šálky s kapučínom som položil pred dvoch až príliš nahodených chlapov. Nečakal som od nich žiadnu reakciu, ale silný stisk na mojom zápästí ma zastavil, keď som chcel spokojne odísť späť ku baru.

„To má byť vtip? Vyzeráme ako niekto, kto popíja kapúčino?" Jeho stisk začínal byť čoraz silnejší a tvár hrôzostrašnejšia.

„Nechcem byť neslušný, ale môžem sa opýtať, kde sa stal problém?" Snažil som sa znieť čo najsebavedomejšie, ale vo vnútri som o sebe pochyboval. Mal som chuť vymaniť sa z pevného stisku ruky, ktorá ma stále pevne držala a utiecť.

„Problém nastal vtedy, keď ťa človek, ktorý s tebou robil pohovor, rozhodol zamestnať. Naozaj si myslíš, že toto tu vyzerá ako koňak, ktorý som si objednal?!" Už po druhýkrát som dneska ostal nehybne bez slov stáť.

Nemal som čas vysvetľovať celú situáciu a to, že som v tom nevinne, pretože nie som ten človek, ktorý mal na starosti ich objednávku.

„Mrzí ma, že som pochybil. Ihneď chybu napravím."

„Netreba, nemyslím si, že niekto tak neschopný by to dokázal napraviť!"

Stisk mojej ruky poľavil, keď dvaja svalnatí chlapi opustili kaviareň. Vydýchol som si a roztrasenými rukami som na tácku položil plné šálky. Súdiac z Lukovho výrazu tváre som nadobudol pocit, že celú situáciu videl, ale nepovedal nič. Mlčky a so zaťatými päsťami pozeral na teraz už prázdny stôl. S Lukom sme za celý deň neprehodili ani slovo o tom, čo sa stalo. Snažil som sa na celú situáciu zabudnúť, ale moje myšlienky sa k tomu incidentu vracali. Ťažilo ma to viac, než som si pripúšťal. Bol som na odchode, keď ma v tom Lukova ruka stiahla naspäť. Spýtavo som na neho pozrel, ale jeho pohľad nebol venovaný mne. Jeho oči sledovali moje zápästie a prsty jemne prechádzali po stopách pevného stisku.

„Mrzí ma, že som nezakročil. Cítim sa kvôli tomu ako hlupák."

„To je v poriadku." V skutočnosti to v poriadku nebolo. Bola to veľká lož.

„Si ako otvorená kniha, dá sa z teba čítať. Myslíš si, že ma len tak oklameš?"

„A čo ti mám povedať? Že som bol vystrašený, nevedel som, čo som spravil zle, aj keď som tomu nebol na vine? Alebo čo chceš počuť?" Vybuchol som, aj keď som to vôbec nemal v pláne, ale už som to v sebe nedokázal ďalej dusiť.

„Je mi ľúto, ako sa cítiš, no som na teba hrdý, ako statočne si to zvládol. Každým dňom, ktorý ťa sledujem vidím, že sa stále zlepšuješ a nepotrebuješ tak moju pomoc." Jeho pery sa zrazu jemne dotkli zraneného miesta na mojej ruke.

A toto bolo prvýkrát, kedy úsmev na jeho tvári vyzeral naozaj úprimne.