EUPHORIA

Časť sedemdesiata siedma - Ju

...

„Prečo by som sa mal na teba prísť pozrieť?"

„Aby si videl, že vyhrám."

„Nemám na také veci čas."

„A na čo iné máš čas?"

„Na nič."

„Fajn, ako chceš." Leif odrazu ukončil telefonát.

Nech je nahnevaný ako veľmi chce. Nemám čas chodiť po nejakých súťažiach a pozerať sa na decká. Potrebujem riešiť podstatnejšie veci.

Obliekol som si košeľu jemne modrastej farby, ktorá bola dokonale vyžehlená. Stál som vo svojej izbe, ktorú osvetľovalo denné svetlo z okien. Pozeral som sa na svoj odraz v zrkadle a naprával si kravatu.

„Ďalší nudný deň strávený v kancelárii predo mnou." Povzdychol som si a upravil svoje vlasy.

Nasadol som do auta a chvíľu som len tak sedel. Mal som pocit akoby som na niečo zabudol, no nevedel som, čo by to mohlo byť.

„Dobré ráno, dnes máte stretnutie s obchodným partnerom ohľadom nového projektu. Klient by mal prísť o jednej. Bližšie informácie Vám o chvíľu pošlem." Vkročil som do budovy, kde na mňa hneď z príchodu spustila asistentka.

„Kde je otec? Bola to jeho starosť."

„Musel súrne odísť. Mám Vám odkázať, že ho to mrzí, no nestihne to."

„Iste, že ho to veľmi mrzí, ako vždy." Odvrátila svoj zrak niekam inam a tvárila sa, že nič nepočula.

Nie že by som s tým mal až taký veľký problém. Nebude to určite trvať dlho, no mám kopec svojej práce, ktorú potrebujem stihnúť.

Namieril som si to do svojej kancelárie, kde som si hneď sadol za stôl. Nalial som si pohár pomarančového džúsu a vrhol som sa na papiere.

Niekedy mám chuť odísť niekam ďaleko. Nič nerobiť a na nič nemyslieť. Nevidieť žiadne papiere, žiadnych klientov a spoločníkov. No bude ma stále baviť život samotára?

„Priprav sa. O pol hodinu so mnou ideš na stretnutie." Pri dverách sa objavil môj otec.

„Čo tu robíš? Nemal si byť náhodou preč?"

„Mal, no veci sa zmenili, takže som sa stihol vrátiť. Je to nejaký problém?"

„Nepovedal som, že to je problém, len som ťa nečakal."

Dnes naozaj nemám náladu na žiadne obchodné stretnutia, no som už naozaj hladný. Aspoň do seba budem môcť niečo hodiť.

Postavil som sa k oknu a sledoval ľudí a svet okolo. Všetci sú tak malí a tak ďaleko. Alebo som ja ten, kto je príliš ďaleko? Som vysoko a vznášam sa, no vôbec nemám kontrolu nad svojím životom. Nie som pevne na zemi pri iných ľuďoch. Som tu hore, sám.

„Na čo sa tak pozeráš? Pohni sa, musíme už ísť."

Ticho som vedľa neho kráčal a počúval jeho rady. Teda, skôr rozkazy.

„Je to môj priateľ, mám s ním dobré vzťahy. Preto ťa láskavo žiadam, aby si nič nepokašľal. Snaž sa stále smiať, keď sa bude aj on. Pritakávaj mu a buď milý. Keď bude treba, môžeš mu niečo vysvetliť. Ostatok nechaj na mňa. Je ti to všetko jasné?"

„Hm." Prikývol som bezducho hlavou.

Smiať sa na rozkaz len preto, aby ste sa niekomu páčili? Pretvarovať sa, že vás ten človek zaujíma a je vám sympatický? Neznášam to, no je to súčasť práce a asi aj života.