EUPHORIA

Časť osemdesiata tretia- Keenan

...

„Nechoď za mnou a nechaj ma teraz tak!" Zakričal som na Luku, ktorý ma chcel nasledovať.

Som nahnevaný. Jediné, čo v tento moment chcem, je odísť a mať od neho pokoj. Ocitnem sa na ulici a premýšľam, ktorým smerom sa vydám.

V skutočnosti sa domov určite nechystám. Rozhovor s mojimi rodičmi je to posledné, čo by som teraz chcel robiť.

Z pravého vrecka nohavíc vytiahnem telefón a vykročím smerom doprava.

„Mohol by som dnes večer prísť?"

„Fajn, zavolám ti, keď budem dole."

Do uší vložím slúchadlá a pokračujem v ceste. Z uší ich vyberiem až keď pred sebou vidím stáť Leifa pred jeho internátom.

„Máš hore nejaký alkohol?"

„Ehm, ahoj, mám sa dobre a ty?"

„Prepáč, ahoj."

„Možno sa nájde pivo, ale nie som si istý. Čo sa stalo?"

„Poďme hore, všetko ti poviem." Prikývne mi hlavou.

Mrzí ma, že sa s Leifom stretávam zrovna v takejto situácii. Viem, že náš spoločný čas sa dá stráviť aj lepšie, než mojím fňukaním a sťažovaním.

Sadnem si na Leifovu posteľ a sledujem ho ako z malej chladničky vyberá 2 plechovky piva.

„Pohádali ste sa s Lukou, však?" Leif si sadne vedľa mňa a do ruky mi podá pivo.

„Hm." Prikývnem a napijem sa.

Predtým než začnem, by som mal zvážiť a dať si pozor, čo poviem. Leif o tej ponuke predsa tiež nevie. Ak mu o tom teraz poviem, tiež sa určite nahnevá ako Luka. Cítim sa ako uväznený v pasci.

Viem, že asi nie je dobré to ďalej tajiť. No na druhú stranu, má nejaký zmysel o tom hovoriť? Predsa som rozhodnutý, nikam nejdem. Svoj názor nezmením.

„Nepovedal som mu o niečom, čo on pokladal za dôležité. Ja som sa však už rozhodol a považoval som to tým za uzavreté. On mi však vyčíta, že o niečom takom sa máme rozprávať spolu. Navyše sa do toho zapojila ešte jedna osoba, kvôli ktorej sa ten problém ešte viac skomplikoval."

„Keenan? Prečo o tom hovoríš tak, akoby to bolo niečo tajné? V podstate vôbec netuším, o čom hovoríš. Mohol by si byť, prosím, konkrétny a povedať mi o čo ide, nech sa k tomu môžem vyjadriť a pomôcť ti?"

Dokelu! Teraz už nie je cesty späť. Mohlo mi byť jasné už na začiatku, že sa tejto konverzácii nevyhnem.

„Sľubuješ, že sa na mňa nenahneváš?" Krivo som sa usmial.

„To ti sľúbiť nemôžem. No sľubujem, že ťa dnes nevyhodím a budeš tu môcť spať." Aj to sa počíta.

Odpijem si z piva a psychicky sa pripravím na to, čo bude nasledovať.

„No, vieš. Stala sa taká vec. Dostal som ponuku štúdia v zahraničí. Je to veľmi dobrá škola, na ktorej by som mohol doštudovať. Ja som to však odmietol s tým, že som nechcel, aby o tom ktokoľvek vedel. Bolo mi jasné, že keby vám o tom poviem, nebude to už moje spontánne rozhodnutie. Tiež by ste k tomu mali všetci čo povedať. No ja som hneď vedel, čo chcem."

Leif sa na mňa len bez slova pozeral. Nevedel som či je to dobré alebo zlé znamenie.

„Chcem tu ostať. Nechcem nikam odísť. Všetkých ľudí, na ktorých mi záleží, a ktorých vo svojom živote chcem, mám tu. Môj život je teraz dobrý, nechcem nič meniť."

„Úprimne, Keenan? Vôbec sa nečudujem, že ste sa pohádali. Som z toho celkom prekvapený, viem si predstaviť, čo musel prežívať Luka. Rozumiem aký bol tvoj zámer, no myslím si, že si nám o tom mohol pokojne povedať. Nemyslím si, že by ťa niekto presviedčal a prehováral ťa. Je to predsa tvoje rozhodnutie."

„Ja viem, no chcel som nám to všetkým uľahčiť."

„No a nakoniec si to ešte viac skomplikoval. A kto je tá ďalšia osoba, ktorá sa do toho priplietla?"

„Moja matka. Zistila o tej ponuke. Povedal som jej všetko o mne a Lukovi a o tom, prečo som sa tak rozhodol."

Leif vypleštil svoje oči, napil sa a zastavil ma. Neviem z čoho je teraz zaskočený viac.

„Moment, tvoja matka vie o tebe a Lukovi?"

„Áno, povedal som jej, že ho ľúbim a neodídem."

„Wau. Ako dlho sme to spolu neboli? Mám pocit, že sa v tvojom živote udialo nejak priveľa vecí." Leifovi začal zvoniť telefón.

„Pokojne to zdvihni, ja počkám." Leif hovor zrušil a telefón položil vedľa seba.

„Nie, nie je to nič dôležité, môžeš pokračovať." Prikývol som.

„Samozrejme, že z toho nebola vôbec nadšená. Dokonca som od nej dostal facku. Neprijala to, že človek, s ktorým chcem byť, je chlap. Neviem či to vôbec niekedy príjme, no cítim sa lepšie, že o tom vie. Akoby mi spadol kameň zo srdca."

„Naozaj to nechceš zdvihnúť? Kto ti stále tak vyvoláva?" Niečo mi musí tajiť.

Leif sa zodvihol a na chvíľu odišiel do kúpeľne. A vraj kto je tajnostkár. Tiež to z neho musím dostať.

„Kto ti volal, hm?"

„Mama, vieš aká je."

„Nemusel si kvôli tomu odísť do kúpeľne alebo?"

„Keenan, nie sme tu kvôli mne, ale kvôli tebe. Prestaň sa vypytovať na niečo nepodstatné a pokračuj."

„Fajn fajn, ako povieš. Kde som to skončil?"

„Tvoja matka ťa udrela? To bolo asi prvýkrát v živote, nie?"

„Neviem, asi. No to mi je teraz ukradnuté. Problém je Luka."

„Vieš, myslím si, že by ti to nemalo byť ukradnuté. Ako chceš byť s Lukou, pokiaľ to nebude dobré medzi tebou a tvojimi rodičmi? Nie si človek, ktorému by to bolo naozaj ukradnuté, viem, že ti na tom záleží."

„Oh! Akoby som počul Luku. Tiež mi vyčítal, že to nemám vyriešené s mojimi rodičmi a mal by som to dať do poriadku. Až príliš sa o to zaujímal."

„V tomto mu musím dať za pravdu. Vieš, že Luka svojich rodičov už nemá. Možno nechce, aby si si ty pokazil vzťah s tými svojimi. Neviem, nevidím mu do hlavy, no viem, že to všetko myslí dobre. Luka je síce Luka, no určite pre teba chce len to najlepšie."

„Nepovedal by som, že niekedy o ňom budeš tak pekne hovoriť." Zasmial som sa.

Na sekundu som zabudol, že sme sa s Lukou pohádali. Potešilo ma, že Luka a Leif dospeli do bodu, kedy spolu dobre vychádzajú.

„Myslím, že by si sa mal čo najskôr porozprávať s rodičmi. Nech to dopadne akokoľvek, musíš im ukázať, čo pre teba Luka znamená. Daj im dôvod, aby o vás nepochybovali, tak ako o sebe nepochybujete vy dvaja. Vidím, že aj keď sa občas pohádate, nevedeli by ste už bez seba existovať."

Má pravdu. Nikdy som o nás nepochyboval, viem, že medzi sebou máme silné puto.

„Leif, hneváš sa na mňa? Prepáč mi, že som ti o tom nepovedal."

„Nehnevám sa na teba. Prišlo mi len ľúto, že si mi o tom nepovedal, no zrejme si na to mal svoje dôvody. Je to v poriadku, mal by si teraz riešiť iné veci. Niekde tam ťa čakajú nahnevaní rodičia a nahnevaný Luka. Nezávidím ti." Leif sa zasmial a objal ma.

Telefón v mojom vrecku začal zvoniť. Luka, teraz nie je vhodná chvíľa.

„Nezdvihneš mu?"

„Hm, nie. Dám nám obom chvíľu pokoja. Navyše som teraz s tebou, chcem dobehnúť to, čo sme zameškali. Už dávno sme spolu nepreberali blbosti, teraz je ten správny čas. Dnes spať tak skoro nepôjdeme." Zasmial som sa a ľahol si na posteľ spolu s Leifom.

Aká pekná chvíľa. Viem čo ma ďalej čaká. Teraz ale nechcem myslieť na to zlé. Chcem byť aspoň na chvíľu šťastný, chcem sa nebáť toho, čo bude.