EUPHORIA

Časť dvadsiata piata- Keenan/ Luka

...

Keenan

„Mimochodom, ďakujem ti za oslavu. Aj keď sa udiali určité veci, cením si to. Naozaj ma mrzí, že si nemohol byť na súťaži so mnou." Otočil som sa k Lukovi kým pripravoval kávu.

„Tiež ma niektoré veci mrzia, no myslím, že sme ten deň zakončili veľmi pekne." Postavil sa predo mňa a pobozkal moje čelo.

„Luka, sú tu ľudia. Niekto nás môže vidieť a pomyslieť si, že sme pár." Odtiahol som sa.

„Ale my sme pár." Pousmial sa.

„Vieš ako som to myslel."

„Nestresuj tak, sú to cudzí ľudia." Povzdychol som si.

Pre neho je to vždy jednoduché. Nezaujíma ho, kto sa na nás pozerá. Nezaujímajú ho následky. Nechcem pôsobiť chladne a stále sa odťahovať, no niekedy nemám na výber. Bojím sa.

Prečo mu na tom tak záleží? Nie je to jedno či o nás ľudia vedia, či nie? Láska medzi nami dvoma sa tým nijak nemení. Sledoval som ho ako odnáša kávu ku stolu číslo 5 a premýšľal som.

„Luka, vieš aký je dnes deň?"

„Pondelok, prečo? Začudovane sa na mňa pozrel.

„Nemyslel som to takto."

„Ako si to teda myslel?"

„Skús porozmýšľať." Žmurkol som na neho a prehrabol som si svoje vlasy n, ktoré ma rezali v očiach.

„Keenan, sme dvaja dospelí ľudia, nemôžeš mi to normálne povedať?"

„Nie." Pretočil očami ako to má vo zvyku. Prisahám, že mu tie oči o chvíľu vypadnú.

Ak si na to dnes nespomenie, bude ma to asi trochu mrzieť. Nečakám od neho, že si bude pamätať na všetko, no nie je to tak dávno. Je to šesť mesiacov. Šesť mesiacov, počas ktorých vždy premýšľam o nás dvoch. Sme tak rozdielni, a predsa sme spolu. Musel to byť osud, inak si to vysvetliť neviem. Som rád, že sa objavil v mojom živote a ukradol mi srdce.

„Mám to!" Skríkol Luka pri tom ako zamykal dvere.

Pribehol za mnou ku baru a usmieval sa od ucha k uchu.

„Presne pred pol rokom si mi už ďalej nevedel odolávať." Zasmial sa a chytil ma za ruku. Naše prsty sa preplietli a ja som sa cítil šťastne.

„Mali by sme to spolu cez týždeň osláviť niekde na večeri."

...

Stál som pred zrkadlom a pozeral som sa na seba. Čo si mám obliecť na našu spoločnú večeru? Chcem sa mu páčiť.

„Zaľúbil si sa do seba?" Matka sa objavila v mojej izbe a zízala na mňa.

„Veľmi vtipné. Premýšľam, čo si mám obliecť na našu večeru." Zamyslene som povedal.

„Akú večeru?"

Čo som jej to práve povedal? Neverím. Idiot! Rovno si mohol povedať, že chodíš a spávaš s chlapom, ktorý je dokonca aj tvojím šéfom!

„Uhm. Náš šéf nás berie na večeru. Poďakovanie za to, že mu robíme otrokov." Dúfal som, že nebude ďalej pokračovať v tomto rozhovore.

„Zlatko, teší ma, že sa snažíš zarobiť vlastné peniaze, aj napriek tomu, že ich máme dostatok. No nemal by si sa radšej venovať škole a učeniu? Čo také vidíš na tej kaviarni?" Posadila sa na posteľ a čakal na moju odpoveď.

„Nemusíš sa báť. Zvládam aj školu, aj prácu." Vyhol som sa jej poslednej otázke s vierou, že sa k nej už nevráti.

„Zajtra príde otec. Chce aby sme spolu strávili rodinný večer. Keďže už máš plány, skús sa aspoň ponáhľať domov, nech nesklameš otca." Odkráčala ku dverám a začala ich otvárať.

„Spomenul si na to, že má rodinu?" Bez slova a akéhokoľvek pohybu zastala na prahu dverí.

„Dobrú." Zatvorila a ja som bol opäť sám pred zrkadlom.

...

Luka

Usadili sme sa s Keenanom v reštaurácií, ktorú som vybral. Všimol som si, že má na sebe hodinky. Nezvykne ich často nosiť, zväčšia som ja ten, ktorý ich má.

Obom som nám nalial víno, ktoré priniesla obsluha. Keenan bol ticho a sledoval svoje hodinky.

„Na nás. Nech si to o pol roka opäť zopakujeme." Zdvihol som svoj pohár a čakal som na neho.

Vzal do ruky svoj pohár a usmial sa.

„Vybral si veľmi pekné miesto, páči sa mi tu. Teším sa na jedlo." Napil sa a pohár opäť položil na stôl.

Po celý čas ako sme jedli, sa mi niečo nezdalo. Javil sa, že je nervózny. Chcel som ho upokojiť, a tak som chytil jeho ruku, ktorú mal položenú na stole.

„Chceš si ešte niečo dať?" Odtiahol svoju ruku a porozhliadol sa okolo.

Dôvod mi bol hneď jasný. Jeho pohľad opäť spočíval na hodinkách. Chce ich zhypnotizovať, či čo?

„Prečo sa stále tak pozeráš na svoje hodinky?"

„Musím sa ponáhľať domov. Príde môj otec a chce ma vidieť. Prepáč." Vyhol sa očnému kontaktu a pozeral na svoj poloplný pohár.

„Mohol si mi to povedať hneď na začiatku, nezdržoval by som ťa." Nútene som sa pousmial a sledoval som jeho reakciu.

„Prepáč mi to." Previnilo sa na mňa pozeral a klepkal prstami po stole. Po chvíli sa postavil a odišiel na toaletu.

Chcel som, aby bol dnešok našou peknou chvíľou. Je to však úplný opak. Celá situácia je trápna a napätá. Nehnevá ma, že musí odísť. Chápem to. Mrzí ma avšak, že sa ho nemôžem ani len dotknúť. Každý dotyk na verejnosti mu vadí. Bolí ma to. Cítim sa, akoby ma odmietal...