EUPHORIA

Časť dvadsiata šiesta- Luka

...

Konečne doma. Niekedy keď ráno vstanem, teším sa opäť na to, kedy pôjdem znovu spať. Nie že by som chcel prespať celý svoj život, no niekedy nemám chuť sa zobudiť a čeliť realite. Aj keď mám v živote niekoho, vďaka komu môj má môj život zmysel.

Hnevá ma, že sa tak bojí. Bojí sa o sebe povedať pravdu. Keď náhodou spomeniem túto tému, vždy ma niečím odbije, len aby to nemusel riešiť. Viem, že to nie je ľahké. No nedá sa celý život pretvarovať. Aj tak na to skôr či neskôr jeho rodičia prídu. Hm, kiežby som mohol prísť za svojimi rodičmi a povedať im: „Toto je Keenan, osoba, s ktorou chcem žiť, a osoba, o ktorú sa chcem starať do konca svojho života."

Strácal som sa vo svojich myšlienkach. Vytrhol ma zvuk zvončeka. Koľko je hodín? Kto tu môže byť o takom čase?

„Potrebujem sa s tebou porozprávať." Ani stála s fľašou v ruke a vyzerala celkom naštvane.

„Hm, poď dnu." Kývol som hlavou.

Muselo sa niečo stať. Nie je jej zvykom, že zvoní pri mojich dverách. Väčšinou sme v jej bare alebo v mojej kaviarni. To mi pripomína...Ani neviem, kedy naposledy som bol von s priateľmi. Mám pocit, že väčšia časť môjho života sa odohráva iba v kaviarni.

„Vyber poháre, potrebujem sa už napiť!" Sadla si nervózne a položila fľašu na stôl v kuchyni.

„No, čo sa stalo?"

„Počkaj. Najskôr, na zdravie." Hrkla do seba alkohol a zhlboka sa nadýchla.

„Pamätáš si toho idiota, ktorý chcel odo mňa kúpiť bar?"

„Hm. Nízky, plešatý, smiešny hlas?" Zalovil som v pamäti.

„Presne ten!" Vykríkla.

„Nestačí, že sa objavil v mojom bare, ešte navyše.............bastard!"

Možno keby pochopí, že mu s tým pomôžem a nebude na to sám. Alebo mu vysvetlím... Mal by som sa s ním o tom naozaj porozprávať. Nemôže sa tomu stále len vyhýbať.

„Haló. Luka? Luka?!" Začal som opäť vnímať jej hlas.

„Čo ti je? Prečo si duchom neprítomný? Počul si vôbec niečo z toho, čo som ti povedala?"

„Prepáč, zamyslel som sa. Môžeš to prosím zopakovať?" Môj pravý kútik úst sa nadvihol.

„Chce otvoriť bar rovno oproti toho môjho. Prišiel za mnou, keď som pracovala a oznámil mi, že sa mám na čo tešiť." Naliala si ďalší pohárik.

„Pochopíš to? Myslela som si, že po tom ako som mu vtedy odmietla predať bar, sa stiahne už naveky. Ale nie. Ani nie 2 roky a je späť." Odpila si.

„Myslíš si, že to naozaj urobí? Možno ťa len chcel postrašiť."

„Samozrejme. Prišiel za mnou len tak po 2 rokoch. Postrašiť ma. Viem, že je toho schopný. Chce sa mi pomstiť za to, že som odmietla jeho sprosté peniaze." Posunula predo mňa pohárik a naznačila mi, nech sa napijem.

Asi má pravdu. Neprišiel len tak. Nezávidím jej túto situáciu, neviem čo by som robil na jej mieste. Vyzerá, že ju to naozaj trápi. Tvrdo na niečom pracujete. Sú to roky kým dosiahnete svoj cieľ. Darí sa vám a potom...A potom príde niekto, kto vám dokáže všetko mávnutím ruky vziať. Ľudia majú radi nové veci. Radi navštevujú nové miesta. Nečudo, že práve tieto nové miesta vám dokážu ukradnúť vašich zákazníkov.