EUPHORIA

Časť dvadsiata druhá- Luka

...

„Nemusel si sa až tak nahodiť, je to len malá bezvýznamná oslava." Keenan si ma premeral očami.

„Chodím takto oblečený bežne, dobre to vieš." Napravil som si rukáv na košeli a pokračoval som.

„Nie je to bezvýznamná oslava. Vyhral si, pretože si dobrý a zaslúžiš si to. Uži si to."

„Mám pre teba potom prekvapenie." Pozeral som sa do jeho očí bez mihnutia tých mojich.

Nevidím Keenana často oblečeného v košeli, preto si to teraz tak užívam. Je taký chutný a sexy zároveň.

„Mám sa báť?" Zasmial sa Keenan.

„Mal si niekedy dôvod sa báť?" Pošepkal som mu do ucha.

„Prestaň, šteklí to. Snaž sa ovládať, nie sme tu len my dvaja." Odtiahol sa odo mňa a išiel si sadnúť k ostatným.

Teším sa s ním. Chcem to s ním osláviť, no keď vidím Leifa, strácam všetku chuť.

Posadil som sa hneď vedľa Keenana. Bol som myšlienkami pri dnešnom večeri. Neviem sa ho dočkať. Chcem tú košeľu z neho už konečne strhnúť a dať mu to, čo si zaslúži. Občas je ťažké sa pri ňom ovládať. Nemôžem za to, že je taký úžasný.

Zase sa na neho pozerá. Nechcem aby sa tak na neho pozeral. Keenan je môj. Mal by mu už konečne povedať komu patrí. Čo to nevidí? Alebo to nechce vidieť? Začal som nervózne klepkať nohou.

„Si v pohode?" Keenan položil svoju ruku na moju nohu a naklonil sa ku mne.

Videl som, že sa na mňa spoza baru pozerá Ani.

„Hm, áno. Idem za Ani, o chvíľu prídem." Prikývol a usmial sa.

Snažil som sa upokojiť. Nechcem mu pokaziť oslavu, len preto, že mi tu niekto vadí. Je ťažké sa pozerať na niekoho, kto očividne tak veľmi túži po osobe, ktorú milujete.

„Čo ti nalejem? Vidím, že potrebuješ pohárik." Ani je všímavá ako vždy.

„Čokoľvek silné." Posadil som sa na barovú stoličku a lakťami som sa oprel o pult.

„Ide o toho chlapca, však? Stále ťa to neprešlo? Príde mi, že si ešte viac nervóznejší ako naposledy, keď si mi o ňom rozprával." Podala mi pohár whisky.

„Skús si ho na moment všímať. Myslíš si, že nemám dôvod takto reagovať? Počuješ ako sa rozpráva s Keenanom?" Zaťal som svoje päste a zhlboka som sa nadýchol.

„Mal by si sa upokojiť, napi sa a tvár sa, že je všetko pohode. Nechceš mu to predsa pokaziť, však?" Chytila ma za ruku a usmiala sa.

Vypil som whisky, poďakoval som sa Ani a odišiel som si sadnúť ku Keenanovi. Znova som toho veľa pri stole nepovedal. Ticho som počúval okolo sediacich ľudí a pil vodu. Stokrát som mal chuť Keenana pobozkať alebo sa ho aspoň dotknúť, no nemohol som. Kiežby o nás už konečne každý vedel. Nemusel by som sa pred všetkými tváriť, že sme len kamaráti. Niekedy to naozaj bolí. Hlavne keď s ním nenápadne flirtuje ten idiot. Nemohol som sa už udržať. Položil som si pravú ruku na Keenanovo stehno a jemne som ho pohladil. Pozrel sa na mňa, chytil moju ruku a dal ju preč.

„Ospravedlňte ma, potrebujem ísť na toaletu." Vstal od stola a odišiel.

„Tiež si potrebujem odskočiť." Povedal som a vybral som sa za Keenanom na záchody.

Konečne som s ním mohol byť aspoň na chvíľu osamote. Otvoril som dvere a naše pohľady sa stretli. Bez slova si umýval ruky a pozeral na mňa v odraze zrkadla.

„Môžeš s tým prosím prestať? Je to nápadné, niekto si to môže všimnúť."

„A čo ak nechcem?" Pritlačil som ho o stenu a rozopol som prvé tri gombíky na jeho košeli.

Prechádzal som rukou po jeho krku a hrudi. Bol taký horúci. Chcel som ho hneď v tom momente.

„Nechceš trochu z tvojho prekvapenia?" Pošepkal som mu do ucha zatiaľ čo sa jeho ruka prehrabávala v mojich vlasoch.

Zatvoril oči a oblizol si svoje pery. Jemne som sa perami dotkol jeho ucha a prešiel na krk.

„Uhm, pardon. Nechcel som rušiť." V dverách sa objavil Leif, ktorý na nás zízal.

Keenan ma od seba odstrčil a odkašľal si. Zatiaľ čo sa Leif otočil a vrátil späť ku stolu, Keenan si začal zapínať svoju košeľu. Chcel som mu pomôcť, no jeho ruka ma zastavila.

„Mal si prestať. Toto som naozaj nepotreboval. Aby sa na nás dvoch pozeral niekto z mojich kamarátov." Otočil sa k zrkadlu, upravil si vlasy a odišiel.

Nie je na škodu, že nás Úchyl videl. Aspoň konečne pochopí, že by mal skončiť s jeho nezmyselnými rečami a pohľadmi. Nemá totižto šancu.

Vrátil som sa na svoje miesto. Keenanove oči sa mi vyhýbali. Stále sa s niekým rozprával, ani raz na mňa nepozrel.

„Keenan, dnes si naozaj sexy. Mohol by si mať dnes kohokoľvek na koho by si ukázal prstom." So smiechom povedal Leif.

Pozrel sa na mňa a usmial sa. Jeho úsmev bol tak falošný a ironický. Mal som sto chutí mu niečo urobiť. Vidím ako sa na Keenana stále pozerá. Nie som idiot, tiež som sa na neho predtým takto pozeral. Keenan si však nechce pripustiť, že by to mohla byť pravda. Mňa však nikto neoklame. Nemám problém so žiadnym jeho kamarátom, no tohto Úchyla mám naozaj už plné zuby. Pokiaľ ho tak veľmi chce, mal mu to už dávno povedať, nie sa skrývať a tajiť to. Teraz je už pozde. Mal by si to uvedomiť a prestať s ním flirtovať.

„Ospravedlňte ma, musím si ísť zavolať." Leif odišiel von.

„Idem von, potrebujem sa vyvetrať." Nasledoval som ho von bez toho aby si to Keenan všimol. Keďže ma celý ten čas ignoroval a vyhýbal sa akémukoľvek kontaktu so mnou, nebolo to ťažké.

Leif stál opretý o stenu a v ruke držal mobil. Prišiel som k nemu a schytil som ho za jeho tričko.

„Haha, nudíš sa?" Začal sa smiať.

„Prestaň sa hrať na ešte väčšieho idiota akým si." Snažil som sa krotiť a neublížiť mu.

„Mal by si skončiť s tým, o čo sa snažíš. Pochop, že nemáš šancu."

„A o čo sa snažím, Luka? Neviem, o čom rozprávaš." Uškrnul sa.

Zhlboka som sa nadýchol a zahryzol som si do jazyka. Celý čas som sa v hlave upokojoval. Hlavne neurob niečo, čo budeš potom ľutovať. Nestojí ti to za to.

„Milujem ho a nepotrebujem sa pozerať na to, ako sa na neho zamilovane pozeráš, keď o tom nevie. Myslíš si, že som sprostý a slepý? Pokiaľ si doteraz nemal gule na to sa mu priznať, tak si ho nezaslúžiš. Prestaň sa miešať do nášho vzťahu." Celý čas len ticho stál a pozeral sa mi do očí.

„Nevieš si predstaviť ako mi na ňom záleží." Vyrušilo ma skríknutie.

„Šibe ti? Čo robíš?!" Keenan chytil moju ruku a odtiahol ma od Leifa.

„Uži si oslavu. Idem domov." Pozrel som sa do jeho očí.

„Samozrejme, to som mohol čakať." Pokrútil hlavou.

„Prepáč mi to. Ozvi sa, keď skončíte, prídem po teba." Odišiel som a sadol si do auta.

Bolo mi jasné, že sa mi dnes už neozve. Viem, že som ho nahneval a teraz utekám. No čo by som vyriešil tým, keby ostanem a všetci sa tvárime, že sa nič nestalo? Dúfam, že sa ma bude snažiť pochopiť a vypočuje si ma.