EUPHORIA

Časť sedemdesiata prvá - Leif

...

Naozaj ma až tak neznáša?

Opäť sa blyslo. Pousmejem sa. Sedím na schodoch pred vstupom do svojho internátu, ktorý ma už poriadne nudí. Pozorujem blesky, ktoré sa v diaľke objavujú na oblohe.

Som pre neho až taký hlúpy na to, aby so mnou prehodil pár slov, ktoré by neurážali moju skvelú osobnosť a úžasnú tvár? Je pre neho také ťažké nenadávať mi v každej jednej vete, ktorú vypustí z tých jeho narcistických úst? Nemôže sa správať ako obyčajný človek, nevnášať do konverzácie jeho arogantnosť a ironickosť?

Z neba padajú kvapky dažďa. Silný vietor ich zašibuje až ku mne. Cítim chlad na mojej pokožke. Postavím sa a utekám do izby po svoj farebný dáždnik.

Kde dopekla je? Hľadám ho už päť minút, no akoby sa pod zem prepadol. Kašlem naň, dám si mikinu. Lepšie niečo ako nič.

Vykračujem si cez mesto. Všetci okolo mňa v ruke držia dáždniky, len ja opäť vyčnievam. Táto mikina je ako špongia. Mal by som zrýchliť nech som už konečne tam. Pohol som si a obchod som mal už na dosah ruky.

Premočený som sa túlal po obchode a hľadal jednu jedinú vec, ktorou by som odčinil včerajší incident. Ak si dobre pamätám, bol to presne tento. Ponáhľam sa k pokladni, nech už konečne zaplatím a vypadnem odtiaľto.

...

Bože môj, musím vyzerať ako idiot.

Vkročím do budovy, v ktorej ma včera Ju skoro zabil. Odkiaľ som mal vedieť, čo spôsobím svojimi slovami? Nie vždy rozmýšľam pred tým, než niečo poviem. Načo sa mám stále zaťažovať premýšľaním?

Dúfam, že si ma cestou nik nevšimne. V tejto premočenej mikine sem veľmi nezapadám. Nikoho tu však zatiaľ nevidím, možno majú nejaké rokovanie alebo čo. Aspoň mu to rýchlo položím na stôl, a tak, ako som nenápadne prišiel, tak nenápadne aj odídem.

Vošiel som do kancelárie, v ktorej okrem jeho menovky skoro nič nebolo. Dokonca aj jeho stôl bol pomerne prázdny. Žiadne fotografie, žiadne kvety alebo čo i len malý náznak niečoho malého a milého. Čo sa vôbec čudujem, dosť to na neho sedí. Tak ako je jeho duša prázdna, tak isto vyzerá aj jeho pracovný stôl.

Ešte raz som sa poobzeral a do stredu stola položil krabicu pomarančového džúsu. Otočil som sa smerom k dverám a vykročil.

Počkať! Odkiaľ ale bude vedieť, že je to odo mňa? Hm, musí tu niekde mať papier a pero. Zastavil som a vrátil sa naspäť. Na džús som nalepil žltý papierik spolu s odkazom. Tak, a teraz sa odtiaľto musím nenápadne dostať von.

Cestou naspäť som našťastie nikoho nestretol, no na recepcií ma čakalo milé prekvapenie. Tá žena tam predsa predtým nesedela. Ak rýchlo prejdem, možno si ma nevšimne. Na hlavu som si dal kapucňu aby som sa vyhol očnému kontaktu. Zrýchlil som a pozeral som sa do zeme.

„Pane!" To nič, pokiaľ nezastavím a rýchlo ujdem, všetko bude v pohode.

„Pane, stojte!"

Ale no tak! Dokonca aj s tými opätkami je rýchlejšia ako ja.

„Nevidela som Vás sem prichádzať. Hľadali ste niekoho?" Otočil som sa, no môj pohľad smeroval stále do zeme.

„Je tu nejaký problém?" Započul som jeho hlas, ktorý sa čoraz viac približoval smerom k nám.

„Tento pán práve odchádzal, no nevidela som ho predtým prichádzať. Pane, mohli by ste mi prosím povedať, koho hľadáte?" Ostal som len ticho stáť.

„Trochu slušnosti by nezaškodilo, odpovedajte, keď sa Vás niekto niečo pýta." Strhol mi z hlavy moju kapucňu, ktorá bola ešte stále mokrá.

„Leif?!" Nezmohol som sa na nič iné, len na môj improvizujúci a očarujúci úsmev, ktorý ma mal zachrániť.

„Môžete odísť na svoje miesto, ja to vybavím." Povedal mladej slečne a vzápätí sa na mňa pozrel svojím nahnevaným pohľadom, na ktorý som viac-menej zvyknutý.

„Pozri sa ako vyzeráš, to nemáš ani na dáždnik alebo čo? A čo tu vlastne robíš? Ako si sa sem dostal?!"

„Normálne. Prešiel som cez vchod a..."

„Nechaj si tieto hlúpe reči pre svojich kamarátov a radšej už vypadni." Skočil mi do reči.

„Na! Tu máš dáždnik, nech sa za seba nemusíš hanbiť ešte viac. Maj sa!" Strčil mi do ruky dáždnik a odkráčal opačným smerom.

Hm. Nebolo to až také hrozné ako sa to najprv zdalo byť. Dokonca mi dal aj svoj dáždnik. Možno jeho nenávisť už nie je taká silná ako predtým. Je to na dobrej ceste.

Stál som na ulici s dáždnikom v ruke a smial sa sám pre seba. Snáď aspoň ocení moje ospravedlnenie.