EUPHORIA

Časť sedemdesiata tretia- Keenan

...

,,Čo hovoríte na tento bar?" Opýtala sa nás Ani.

Všetci sme sedeli v bare, ktorý len nedávno otvorili. Pozvala nás sem, vraj si musí omrknúť konkurenciu.

,,Hm, páči sa mi tu viac ako u teba, sú tu totižto milší barmani." Luka sa na Ani zlomyseľne usmial a vyplazil svoj jazyk.

,,Ty nevďačný idiot. Už ti u mňa v bare nikdy nenalejem."

,,Je mi to jedno, veď od dnes predsa chodím aj tak sem." Zasmial sa.

,,Mne sa u teba v bare páči viac, máš tam krásny klavír. Vyzerá to tam lepšie a som naň zvyknutý." Usmial som sa na ňu, na čo mi ona uštipla líce.

,,Prečo taký anjelik ako ty je s niekým ako je Luka?"

Zasmial som sa, no Lukovi nebolo všetko jedno. Hrkol do seba pohárik a pritiahol si ma bližšie k sebe.

Celý večer do seba len hrká jeden pohárik za druhým. Nedá si povedať. Chcem odtiaľto už konečne odísť. Dnes nemám náladu piť ako tuto pán Luka, ktorý už má naozaj dosť.

,,Luka, naozaj už poďme. Pozri sa na seba! Máš už dosť a mne sa nechce sedieť a pozerať sa na teba ako piješ."

,,Hej, Luka! Naozaj by si už mal prestať a ísť domov." Ani potľapkala Luku po pleci.

,,Zavolám vám taxík?" Ponúkla sa.

,,To je v poriadku, pôjdeme po vlastných. Určite to pomôže aj jemu."

Začal som si obliekať mikinu, Ani mi pomohla s Lukom pred bar. Rozlúčili sme sa a začala sa cesta plná dobrodružstva. Kiežby som bol dosť silný na to, aby som si ho ako vrece prehodil cez plese a odniesol domov. Pomaly sme kráčali cez mesto, v ktorom sa takisto prechádzalo veľké množstvo ľudí, pravdepodobne pod vplyvom alkoholu.

,,Povedal si, že si dáš len jeden pohárik a pôjdeme." Lukovi bol nahnevaný tón môjho hlasu úplne ukradnutý.

,,A koľko som si ich dal?"

,,Aspoň 10!"

,,Ja si pamätám len jeden. A to, čo si nepamätám, to akoby sa nestalo." Usmial sa na mňa ako idiot.

,,Iste, mohol som čakať takú hlúpu odpoveď."

,,Čo ti tak vadí?"

Naozaj sa ešte pýta? Nie je to snáď jasné?

,,Nemáš 5 kíl, Luka. Pozri sa na mňa a pozri sa na seba."

,,Áno, vidím dvoch krásavcov."

Nemá ani cenu sa s ním o niečom baviť. Už nech sme doma a hodím ho do postele. Tiež sa na ňu už teším.

Prechádzali sme neďaleko kaviarne. Luka sa teda skôr tackal a ja som musel vynaložiť čo najviac sily, aby sme niekam nespadli.

,,Preboha, Keenan!" Luka zastal a vystrašeným tónom skríkol.

Nechápem. Zabudol si snáď niečo v bare? Ak áno, zabijem ho. Naozaj sa mi tam s ním nechce trepať.

,,Kde sú deti?!"

,,Čože? Aké deti?" Nechápavo som sa opýtal.

,,Naše predsa!" Skríkol.

,,V prvom rade, prestaň tak kričať a po druhé, my dvaja žiadne deti nemáme."

To je až tak opitý?

,,Fakt?" Vyzeral byť zaskočený.

,,No ja teda žiadne nemám, neviem ako ty. Tajíš mi snáď niečo?" Začalo ma to celkom zaujímať.

,,Tak potom nemáme deti, dobre. Mal som pocit, že sme ich niekde zabudli, keď ideme len my dvaja." Zasmial sa.

Iste, to by mi ešte chýbalo. Pri mojom šťastí, by to dieťa bolo ako Luka. Ďalšieho Luku by som naozaj nezvládol.

Cesta po schodoch trvala snáď večnosť. Luka chcel spať na každom jednom schode. A to ich tu je teda nekonečno.

,,Dobrú noc, ja idem do sprchy. Ak ti bude zle, tak sa láskavo zdvihni a choď na záchod, ľúbim ťa." Chcel som sa už konečne osprchovať.

,,Nechoď nikam, poď sem, láska." Stiahol ma za ruku k nemu na posteľ.

,,Láska? Nikdy v živote si ma tak nenazval. A pusti ma, chcem ísť do sprchy."

,,A ja chcem sex." Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol.

,,Alebo... radšej choď do tej sprchy, asi na to nemám energiu." Zatvoril oči a otočil sa na bok.

Neviem či sa mám smiať alebo plakať. Keby nebol opitý, asi ho za toto zabijem.

Konečne posteľ. Bol som taký unavený, že som zaspával už v sprche. No mne aspoň ráno nebude zle, za to Luka bude určite umierať. Ani neviem ako rýchlo som zaspal, no spal som úžasne aj napriek tomu, že pri mne spal opitý Luka. Mal by som ísť urobiť kávu, možno sa prebudí aj Luka.

Stál som v kuchyni a robil kávu. Hmkal som si a premýšľal. Zacítil som ruky okolo svojho pásu.

,,Asi mi praskne hlava. Si úžasný, že robíš kávu." Dostal som od neho pusu na líce.

,,Nemáš za čo, láska. Láska, choď sa prosím konečne osprchovať. Potom ti bude určite lepšie, láska." Slovo láska som sa snažil zdôrazniť čo najviac. Pobavil som tým sám seba.

,,Prečo ma tak odrazu voláš? Urobil si niečo a bojíš sa mi to povedať?" Podozrivo na mňa pozrel.

,,Neblázni. Ty si bol prvý, ktorý ma včera v noci takto nazval. Asi ma to aj pobavilo."

,,V tom prípade by som mal prestať piť." Vzal do ruky uterák a vybral sa do kúpeľne.