EUPHORIA

Časť šesťdesiata tretia- Leif/ Ju

...

Ju

„Haló! Čo ti zase je? Vnímaš ma vôbec?!" Skríkol na mňa otec.

„Vzchop sa a venuj sa tomu, čomu máš." Pokrútil hlavou a odišiel z mojej kancelárie.

Celý deň v práci som len potláčal svoje myšlienky. Nemohol som svoj osobný život riešiť v práci. No stále dookola sa vracali a ja som ich stále odháňal.

Desať hodín večer a ja si konečne sadám na gauč s pohárikom koňaku v ruke. Prepadli ma výčitky a milión myšlienok. Sám si neviem vysvetliť to, čo som urobil. Ako mi to len mohlo napadnúť?

Mám oči len pre Luku, stále ho milujem. Ako som sa mohol vyspať s Leifom? Neverím tomu, že sa to stalo. Som až taký zúfalý? Bolo to alkoholom? Bol som až tak mimo? Nemyslím si, bol som opitý už veľakrát, no nikdy som sa s nikým nevyspal.

Namiesto toho, aby som bojoval o niekoho, na kom mi záleží, vleziem do postele s nejakým hlúpym chlapcom.

Dúfam, že si to niekedy zopakujeme, aj s tými raňajkami.

Jeho slová neviem dostať z hlavy. Prisahám, že ma ten chlapec privádza do šialenstva. Celé to bolo také trápne a on sa z toho ešte tešil. Ha, samozrejme, že niekto ako on sa tešil, že mal tú šancu spať s niekým ako ja.

Bože môj! Dúfam, že sa to nikdy k nikomu nedostane. Inak sa môj život skončí. Budem sa môcť ísť niekam zahrabať. Kiežby som ho už nestretol, no pri mojom šťastí ho stretnem dokonca aj u mňa doma.

...

Leif

Položil som jedlo na stôl a sadol som si.

„Leif? Si v poriadku?" Keenan luskol prstami pred mojou tvárou.

„Hm, áno. Nič mi nie je."

„Si si tým istý? Už niekoľko minút len sedíš a pozeráš do blba. Svojho jedla si sa ani len nedotkol. Ak ťa niečo trápi, povedz mi to."

Ah, Keenan, keby si len vedel... Vedel to, že som sa nedávno vyspal s chlapom, ktorý ti kazí vzťah s Lukom. Asi by si mi pichol vidličku do oka.

Neviem, prečo som to urobil. Nemám predsa rád ľudí ako je on. Navyše ten človek ti svojím konaním ubližuje. A ja sa rozhodnem strčiť... To je jedno. Možno som si ešte potreboval doliečiť svoje srdce alebo čo. Ale prečo práve takto a prečo práve s Ju?

No on bol ten, ktorý to chcel, ja som ho len pobozkal. On sa na mňa vrhol so slovami: Buď ticho a vyzleč ma. Čo som mal teda robiť? Udrieť ho a ujsť?

Navyše mi ani nepoďakoval za to, že som bol taký dobrý. Ani mi neurobil raňajky. A to som ich naozaj potreboval. Zabilo by ho povedať: „Ďakujem, že si mi pomohol, zľutoval sa nado mnou a ukojil moje túžby. Tu máš čaj a toasty."

„Leif? Nevyzeráš, že si v poriadku."

„Hm?" Zastavil som svoje myšlienky a venoval som mu pohľad.

„Musím ísť za profesorom, nechám ťa tu. Aj tak nič nehovoríš. Uvidíme sa neskôr."

Zakýval som mu a pustil som sa do svojho jedla, ktoré už nebolo vôbec teplé.