EUPHORIA

Časť tridsiata štvrtá- Keenan

...

Celý týždeň sme si s Lukom plánovali program na dnešnú sobotu. Obaja sme sa nevedeli dočkať. Konečne voľno. Som rád, že si aspoň občas nájdeme čas na spoločné aktivity. Stále je to len samá práca, škola a iné povinnosti. Niekedy mám chuť všetko stopnúť, zavrieť sa s ním do jednej miestnosti a ostať s ním v objatí celú večnosť. Kiežby bolo všetko také jednoduché...

„Veľmi sa teším na tento film. V kine som nebol snáď celú večnosť." Svoju radosť som potvrdil hlasným potleskom.

„Si v pohode? Prečo tlieskaš? Je to len film." Začudoval sa Luka.

„Vieš sa ty z niečoho vôbec tešiť? Zazrel som po ňom.

„Keenan, vieš ako som to myslel. Je mi jedno ako spolu budeme tráviť čas, dôležité pre mňa je niečo iné." pokračoval.

„To, že ten čas trávim s tebou, môžem byť pri tebe a cítiť ťa v mojej blízkosti. Na tom mi najviac záleží a to ma najviac teší." Pohladil moju ruku a usmial sa.

Vybral som pre nás romantický film. Luka nie je zrovna romantická duša a nie je fanúšikom takýchto filmov, no povedal, že tomu dá šancu. Sadli sme si na naše miesta. Podal som mu veľký balík pukancov a fľašu vody. Pohodlne som sa usadil a čakal. Luku som sledoval počas celého filmu.

Na začiatku nevyzeral byť veľmi nadšený, no neskôr sa zapozeral aj on. Zaujato som sedel, keď v tom na mňa položil balík pukancov. Vôbec sa na mňa nepozrel. Nič nepovedal, len tak ho na mňa položil. Nevedel som, čo mu je, a tak som ho začal sledovať ešte intenzívnejšie.

Bol tak veľmi sústredený na film. Pustil som z ruky balík pukancov, ktoré sa rozsypali po zemi. Neveril som vlastným očiam. S nemým úžasom som sa pozeral na chlapa, ktorému po tvári stekali slzy. Tomu istému chlapovi, ktorý neznáša romantické filmy, ktorý doposiaľ pri žiadnom filme nevyronil ani jednu slzu.

Len zriedka ho môže človek vidieť plakať. Nezlomí ho len tak čokoľvek, nemíňa svoje slzy len tak na hocičo. Snaží sa to držať v sebe. Pokiaľ ho niekto vidí plakať, musí na to byť veľmi opodstatnený a vážny dôvod. Naozaj ma to zaskočilo. Čakal som všetko, to, že sa zodvihne a odíde, to, že zaspí. Niečo také som nečakal ani len vo sne.

„Pán Luka, sníva sa mi, alebo naozaj plačete pri filme?" Zažartoval som.

Pevne chytil a stisol moju ľavú ruku. So slzami v očiach sa na mňa len mlčky pozeral.

Ticho bolo až príliš dlhé a musel som ho prerušiť: „Hej, si v poriadku?"

Neodpovedal.

„Spomenul si si na niečo?" Stisol som jeho ruku tiež.

„Nie." Zamyslel sa.

„Keenan, milujem ťa."

Zaskočil ma. Nečakal som, že mi povie niečo také.

„Ani nevieš, ako veľmi si vážim, že pri mne stojíš." Utrel si svoje slzy a zhlboka sa nadýchol.

V tomto momente nebol jediný, ktorému sa po tvári kotúľali slzy.

„Vieš, že ťa tiež milujem." Slová som mu opätoval.

Cestou z kina v Lukovom aute vládla zvláštna atmosféra. Bol to akýsi divný druh ticha, ktorý sa nikto z nás neodvážil prerušiť. Luka vyzeral byť stále rozcitlivený a ja som sa bál, že mu poviem nejakú blbosť. Celý čas ako sme kráčali po schodoch k jeho bytu ma pevne držal za ruku.

Dnes je akýsi čudný. Stalo sa niečo? Chce sa o niečom rozprávať? Preboha, čo ak sa so mnou chce rozísť, no nevie ako mi to povedať? Začal som mať obavy.