EUPHORIA

Časť šesťdesiata deviata- Ju

...

Stojím pred zrkadlom a naprávam si svoju kravatu. Do miestnosti vstúpi môj otec a potľapká ma po pleci.

„S niekým ťa zoznámim. Snaž sa urobiť čo najlepší dojem." Určite zase nejaká ženská, ktorá nie je ničím zaujímavá.

Prišiel som medzi ostatných ľudí. Ľudí, pred ktorými sa musím pretvarovať. Ľudí, ktorí zo mňa sajú energiu.

„Synak, toto je..."

Neznášam tie ženské, ktoré mi môj otec predstavuje jedna radosť. Nezaujímajú ma. Všetky sú vždy rovnaké.

„Nechám vás osamote, idem ešte pozdraviť pár známych. Bavte sa." Otec ma nechal samého s touto nudnou ženskou, ktorá po mne poškuľuje a vyzlieka ma očami.

„Myslím si, že by sme sa k sebe hodili. Ty vyzeráš dobre, ja vyzerám dobre. Dokonalý párik. Haha." No ty si ale vtipná. Mám chuť zvracať.

„Samozrejme." Usmial som sa znechutene.

„Mali by sme spolu niekedy ísť na večeru. Určite si budeme rozumieť." Žmurkla.

„Iste." Zhlboka som sa nadýchol.

Našťastie začala hrať hudba, a tak táto ženská nestihla povedať ďalšiu sprostú vetu, ktorá by zaznela z jej úst.

Vďaka ti Leif, zachránil si ma aspoň na pár minút.

Počkať, čo?! Leif?! Čo... Čo tu ten chlapec robí? Zapozeral som sa. Bol to Leif. Navlečený v obleku, hrajúci na husliach. Neverím, že tento chlapec niečo ovláda.

Hudba dohrala a otravná ženská opäť niečo rozprávala. Postupne som ju prestal vnímať. Vrátil sa k nám náš otec a dal sa s ňou do reči. Aspoň som sa s ňou nemusel rozprávať ja.

„Konečne si si nechal povedať a neotravuješ ďalej Luku a Keenana. Vidíš, že to ide, nájsť si niekoho iného. Musím uznať, že vtedy v parku to bol celkom trapas. Luka bol naozaj naštvaný, no pre mňa to bola celkom vtipná situácia." Práve som umrel vo svojom vnútri. Leif stál vedľa mňa a rozprával opäť to, čo nemal.

Pozrel som na neho vraždeným pohľadom. Mučil som ho vo svojich predstavách.

„Čo je? Povedal som niečo zlé?" Ozval sa a pozeral po nás všetkých akoby sa nič nestalo.

„Čo to má znamenať, Ju?! Ty si sa stretol s Lukom?!"

„Vy tiež poznáte Luku? To je sranda. Ten chlap je v tomto meste vskutku známy!"

„A Vy ste kto, mladý muž?!"

„Nikto!" Skríkol som predtým, než by Leif vypustil z úst ďalšie vety, ktoré by mohli uškodiť ešte viac.

Schmatol som Leifovu ruku a začal som ho ťahať preč. Niekam, kde budeme skrytí... Aby som ho mohol zabiť!

Stáli sme v tmavej miestnosti, ktorú len jemne osvetľovalo svetlo z chodby. Leifa som postrčil ku stene.

„Prečo si povedal niečo také?! Preskočilo ti?!" Potiahol som ho za jeho kravatu, no najradšej by som ho tam na mieste uškrtil holými rukami.

„Prepáč, ak som povedal niečo zlé, no mohol by si sa upokojiť. Určite nechceš mať moju krv na svojom krásnom a určite drahom obleku." Dokonca aj v tejto situácii sa usmial a potľapkal ma po pleci.

„Čo tu robíš?!"

„Prišiel som sem len zahrať na husliach. Vybavil mi to môj otec, vlastne ani neviem ako som sa tu ocitol. Dozvedel som sa to až dnes."

„Mohol by si ma už pustiť? Rád by som niečo zjedol, som už naozaj hladný. Videl si ten bufetový stôl? Samé dobroty."

„Ako teraz môžeš myslieť na jedlo? Nevadí ti, že tu po tebe práve kričím a mám ťa chuť zabiť?"

„Pozri, ak mi niečo chceš urobiť, mohol by si, prosím, počkať? Najem sa, a potom si so mnou rob, čo chceš. No nechcem umrieť s prázdnym žalúdkom."

„Ty si úplne nemožný! Nedá sa s tebou ani len hádať! Čo si za človeka?" Nahnevane som buchol do steny.

„Vieš vôbec, čo si spôsobil? Môj otec mi dnes pravdepodobne urobí zo života ešte väčšie peklo aké mám."

„Hm, to ma mrzí. Tak ja už asi radšej pôjdem." Napravil si kravatu a vzápätí napravil aj tú moju. S úsmevom odkráčal preč.

Ešte nikdy som nevidel človeka ako je on. Usmievať sa ako idiot v každej možnej situácii. Ako je niečo také možné?

Vrátil som sa späť. Svojho otca som našťastie nikde nevidel. Asi by som sa mal vypariť, naozaj nie je dobrý nápad tu teraz ostať.

Vychádzal som z budovy, keď ma vtom chytila ruka a stiahla ma k sebe.

„Ak sa ešte raz stretneš s Lukom, vyrazím ťa z firmy!" Jeho krik so mnou už nič nerobí.

Som zvyknutý na jeho zaobchádzanie. Nikdy ma nebral ako jeho dieťa. Som pre neho len ďalší človek, ktorý mu zarába peniaze.

„Nie si predsa chorý, Ju! Si môj syn! Videl si ma niekedy s chlapom?!"

„Je mi z teba zle, keď si ťa predstavím s Lukom. Nechutné!" Ticho som stál a nechal sa urážať.

Prečo musí byť môj život taký? Prečo nemôžem byť šťastný a sám sebou? Nebaví ma to. Ja svoj život nežijem, len ho v tichosti prežívam.

„Vzchop sa a nájdi si už konečne ženu! Vždy ti nejakú podstrčím priamo pod nos!"

„Žiadna ti nikdy nie je dobrá! Vždy..." Prerušil ho môj vyzváňajúci telefón.

„Vždy každú odmietneš. Čo mám s tebou robiť? Pozri koľko máš rokov."

„Zdvihni konečne ten debilný telefón!" Nahnevane skríkol a otočil sa.

„Prepáč, niekto ma otravuje. Nie je to nič dôležité." Odložil som telefón do vrecka a opäť čelil svojmu otcovi.

„Ak si svoj život nedáš čoskoro do poriadku, prisahám, že k tebe ďalej už nebudem taký dobrý a tolerantný, aký som bol doteraz! Veľmi dobre si zapamätaj moje slová!" Po týchto vyhrážkach som ho už len videl nasadať do auta a odísť.