EUPHORIA

Časť osemdesiata štvrtá- Ju

...

„Prajem pekný večer. Ako sa Vám darí? Počul som, že ponuky sa Vám len tak hrnú."

„Nemôžem sa sťažovať, všetko ide tak ako má."

„To verím, no na Vašom mieste by som si dával pozor. Vaše meno je známe, ste úspešný. Mali by ste byť ostražitý."

Prechádzal som okolo toaliet, keď som započul rozhovor dvoch mužov. Sám neviem, čo ma nútilo zastať.

„Nerozumiem Vám. O čo ide?"

„Ako sa má Váš syn Keenan?" Slizko sa usmial.

„Môžete sa ho na to opýtať, je tu dnes so mnou. Musíte ho len nájsť. Ale prečo sa pýtate na môjho syna?"

„Nič ma do toho nie je, možno ste moderný rodič a nemáte s tým najmenší problém."

„S čím nemám problém?"

„S tým, že Váš syn si užíva chvíle plné lásky s iným mužom. Na verejnosti, medzi inými ľuďmi."

„Prosím? Chcete odo mňa niečo?"

„Nič od Vás nechcem. Len Vám hovorím, čo som videl."

„Možno ste videli niekoho iného alebo ste ho videli s jeho priateľom Leifom. Poznajú sa odmalička."

„Nemyslím si, že ich vzťah bol len priateľský. Priatelia si nevymieňajú vrúcne bozky, ani spolu nechodia všade ruka v ruke, nemám pravdu?" Keenanov otec sa na moment odmlčal.

Nevedel som, že toto je jeho otec, no keď som započul meno Keenan, bolo mi všetko jasné. S Leifom sa síce často o Lukovi a Keenanovi nebavíme, no občas mi spomenie historku s jeho najlepším priateľom.

„Bol by som Vám vďačný, keby na to všetko zabudnete a nedostane sa to ďalej. Zaplatím Vám."

„Ak trváte na peniazoch, nemôžem odmietnuť." Hnus. Má toľko peňazí, o ktorých väčšina len sníva, no aj tak sa zníži na niečo také.

„Určite sa Vám ozvem a dohodneme sa. Teraz ma ospravedlňte, idem pohľadať svojho syna."

Mal by som nájsť Keenana skôr, než jeho otec. Nie je to síce moja vec, no nezaslúži si to, čo ho práve čaká. Nikto z nás.

Prechádzam pomedzi ľudí, no nikde ho nevidím, možno tu už ani nie je. Nemyslím si, že sa niekedy zaujímal o biznis jeho otca, keby áno, už ho dávno poznám.

Vyšiel som von na čerstvý vzduch a porozhliadol som sa okolo. Bingo. Keenan sa otočil a stál rovno oproti mňa. Mlčky na mňa pozeral a ani sa nepohol. Schmatol som jeho ruku a ťahal som ho za sebou. Zastali sme za rohom budovy.

„Čo robíš? Šibe ti?"

„Prepáč." Podľa jeho výrazu tváre súdim, že slovo, prepáč, odo mňa asi nečakal.

„Pozri sa, nie je to moja starosť, no chcem ti len pomôcť. Započul som rozhovor tvojho otca s ďalším idiotom ako je on sám. Prepáč, že sa tak vyjadrujem o tvojom otcovi, no po tom, čo som počul, sa inak vyjadriť nemôžem."

„Viem, že môj otec je idiot. No vysvetlíš mi už o čo ide? Ničomu nerozumiem."

„Tvoj otec sa práve dozvedel, že ty a Luka ste spolu."

„Čože?" Určite mi neuverí ani slovo.

„Teda, lepšie povedané, nejaký idiot mu povedal, že videl teba a Luku ruka v ruke."

„Neverím, vždy si dávame pozor. O čo ti ide, Ju? Stále ťa to všetko neprešlo? Bavíš sa?" Hovoril som.

„Keenan, počúvaj ma. Ty a Luka ma už nezaujímate. Zaujíma ma niekto úplne iný. Viem, že nie je také ľahké veriť cudziemu človeku, no naozaj by si ma mohol aspoň dnes večer počúvať. Ak je všetko tak, ako to vidím ja, tvoj otec nemal o ničom ani len tušenia."

„Ako by len mohol mať? Keby o niečom takom vie, nikdy v živote by sa na mňa už nepozrel."

„Myslíš, že môj otec je iný? Stále sa mi vyhráža, že ma vyhodí z firmy a zničí mi život. Niekedy si rodičia myslia, že je pre ich deti najlepšie niečo, čo im pravdupovediac ubližuje." Keenan sa oprel o stenu a pozeral sa na svoje topánky.

„Pozri, rob čo uznáš za vhodné. Povedal som ti, čo som chcel. Či mi veríš alebo nie, je už na tebe ako s tým naložíš. Teraz ma ospravedlň, musím ísť naspäť a pretvarovať sa." Kývol som hlavou na pozdrav a vrátil som sa naspäť.

Aký je svet malý. Myslím, že môj a Keenanov otec by si mohli podať ruky.

Vzal som si pohár šampanského, ktoré mi ponúkli a prechádzal som pomedzi ľudí. Mal som výhľad na Keenanovho otca, ktorý sa ho snažil nájsť. S najväčšou pravdepodobnosťou odišiel. Nemyslím si, že by sa sem vrátil.

„Na koho sa tak pozeráš?"

„Na nikoho, len som sa zamyslel." Odpovedal som svojmu otcovi.

„Necítim sa dobre, najlepšie bude, keď už pôjdem. Ty sa bav."

„Povedal som ti, že nemáš piť do tých tabletiek. Chceš skončiť v nemocnici ako minule?"

„Dal som si len dva poháriky, nepreháňaj." Odvrkol.

„Pôjdem s tebou. Myslíš, že sa tu bavím?"

„Je mi to jedno, ale nemusíš sa hrať na starostlivého syna, ktorému záleží na svojom otcovi."

„Môžeš si to odpustiť?"

„Ako si želáš."

Vystúpili sme pred domom môjho otca. Celou cestou mi v hlave vŕtalo to, na čo sa chystám.

„Zajtra môj otec ostane doma, nemusíte ho tu ráno čakať, ďakujem." Povedal som šoférovi a

zaželal mu pekný večer.

Otec bol už vo vnútri a sedel v kuchyni. Prišiel som za ním a nalial nám obom pohár vody.

„Odkedy piješ vodu? Konečne si dospel a prestal si s pitím džúsu?"

„Nie, no nič iné okrem vody a alkoholu tu nemáš."

„Čo odo mňa chceš, Ju?"

„Nemôžem sa len tak rozprávať so svojím otcom? Musíme sa stále len baviť o práci?"

„Nikdy sa so mnou nebavíš o niečom inom."

„Máš pravdu, lebo to nikdy nemá význam. No chcem ti len niečo povedať a pôjdem."

„Počúvam." Odpil z pohára a oprel sa lakťami o stôl.

„Chcem odísť z firmy. Zamiloval som sa a je na čase konečne začať žiť. Nezaujíma ma tvoj názor, ani si nepýtam tvoj súhlas, len ti to oznamujem."

Na chvíľu ostalo ticho, no ticho prerušil jeho smiech.

„Zamilovanie sa je dôvod na odchod z firmy? Nebuď ako dieťa. Pevne dúfam, že ten niekto je

žena, ktorá naozaj stojí za to."

„Nebuď smiešny, myslíš si, že po tých rokoch pretvarovania sa niečo zmenilo? Neverím, že si si myslel, že ma môžeš napraviť či vyliečiť, ako to ty nazývaš."

„Dobre si rozmysli, čo robíš, Ju! Povedal som ti čo ťa čaká ak sa niečo takéto stane."

„A čo urobíš? Zamkneš ma niekde? Zabiješ ma? Nemôžeš ma zmeniť. Nemôžeš zmeniť to, že

milujem chlapa."

„Prestaň to hovoriť. Si hanbou našej rodiny!" Buchol po stole. Pohár s vodou sa vylial.

„Toto nazývaš rodinou?" Zasmial som sa.

„Neukazuj sa mi na oči! Vypadni z môjho domu. Nechcem mať s tebou už nič spoločné. Varoval som ťa už niekoľkokrát, ale keď chceš toto, máš to mať."

Necítil som smútok ani som nič neľutoval. Vyšiel som z jeho domu hrdý a šťastný. Pripravený na niečo nové.