EUPHORIA

Časť dvanásta- Keenan/Luka

...

Keenan

„Čo sa tak tváriš? Ožila ti ryba na tanieri alebo čo?" So smiechom sa ma opýtal Leif.

Zbláznil sa? Čo sa mu zase stalo? Ako to robí? Vždy vďaka nemu prídem o slová. Strácam sa v ňom.

„Musím ísť. Tu sú peniaze. Prepáč, že som nám pokazil rande." Pousmial som sa, aby som nedal najavo, že sa niečo deje.

Namieril som si to rovno do kaviarne. Potrebujem jedno veľké vysvetlenie. Čo som urobil zle? Čo mu sadlo na nos? 

Pretláčam sa pomedzi davy ľudí. Stal som sa súčasťou mestského ruchu. Obchádzam nervóznych ľudí a popletám sa pomedzi budovy. Škola ma unavila, no aj napriek tomu som našiel štipku energie na to, aby som sa čo najrýchlejšie mohol dostať k odpovediam. Vydýchol som si, keď som videl svietiť reklamnú tabuľu len pár metrov odo mňa. Zrýchlil som až kým som nezastal pred kaviarňou s nápisom EUPHORIA.

S veľkým odhodlaním a hnevom som otvoril dvere. Cítil som na sebe pohľady všetkých oči, ktoré sa práve nachádzali v kaviarni. Keď som videl vystrašených ľudí, mierne som sa uklonil a perami som naznačil, že ma to mrzí. Namieril som si to za svojím šéfom sediacim na barovej stoličke. Bol tak sústredený na papiere, ktoré pred ním ležali, že si vôbec nevšimol môj príchod. Schmatol som ho za ruku a bez akéhokoľvek privítania som ho odtiahol na terasu, kde bolo prázdno.

„Čo to robíš? Nevidíš, že v kaviarni sedia zákazníci?" Nevedel som určiť či je viac nahnevaný alebo prekvapený.

„Čo robím ja? Čo robíš ty?!" Pokračoval som.

„Čo má znamenať tá SMS? Strieľaš si zo mňa? Napíšeš mi niečo také a teraz sa tváriš akoby sa nič nestalo!"

„Jediná osoba, ktorá by mala niečo vysvetľovať si ty!" Vybehol na mňa.

„Prosím? O čom to hovoríš?" Nechápavo som na neho pozeral.

„Pozval by som ťa na obed, no ty už si asi plný. Užil si si to? Ruka v ruke so svojím "najbližším" ?" Sarkastický tón jeho hlasu sa nedalo prehliadnuť.

Ostal som na neho len nechápavo pozerať. Nevedel som čo má na mysli, no potom mi to bliklo v hlave. Nechcel som veriť, že niekto ako on, by bol schopný niečoho takého.

„Ty si ma sledoval?" Sklamane som sa na neho pozeral.

„Na niečo také by som sa neznížil. Mal som pracovný obed s dodávateľom. Čírou náhodou na tom istom mieste ako vy dve holubičky."

Nevedel som, čo si mám o tom myslieť a čomu mám veriť. Znelo to ako veľmi veľká náhoda. Chcel som tomu aj veriť, no nebolo to také jednoduché.

„To je ale veľká náhoda. Neviem či hovoríš pravdu, či nie."

Bez slov predo mnou stál a pozeral sa na mňa.

„Luka, ak chceme byť spolu, musíme si navzájom dôverovať."

...

Luka

„Počkaj kým skončím, prosím. Porozprávame sa o tom neskôr." Odpovedal som Keenanovi s nekonečným množstvom myšlienok v mojej hlave.

Na jednu stranu som bol šťastný, no mal som akoby zvláštny pocit. Je toto začiatok niečoho nového?

Keenan si sadol na jednu z barových stoličiek a celý deň kaviareň neopustil. Väčšinou ma sledoval pri práci a sem tam mi pomohol. Nemyslel som si, že to zoberie až tak doslovne. To, že je ochotný na mňa celý deň čakať, ma utvrdzuje v tom, že to všetko myslí vážne. Odpočítaval som posledné minúty a čakal som len na to, kedy budem môcť zatvoriť. Bol som rád, keď prišiel ten okamih. Zamkol som dvere a Keenan bol po mojom boku.

„Kde sa chceš porozprávať?"

„Rád by som ťa zobral na jedno miesto." Chytil som Keenana jemne za ruku a nasadli sme do auta.

...

„Wau. Nevedel som, že v našom meste existuje také miesto. Musel si tu už získať veľmi veľa sŕdc. Nemám pravdu?" Zasmial sa.

„V skutočnosti, si prvá osoba, ktorú som sem vzal." Chytil som ho za ruku a sadli sme si na zem, pozorujúc výhľad na nočné mesto.

„Keď som bol sám a cítil som sa najhoršie, vždy som chodil na toto miesto. Našiel som tu pokoj a porozumenie. Stačilo len ticho a pohľad na mesto. Aj keď so mnou nikto nebol, necítil som sa osamelo."

Chápajúc mi prikývol a usmial sa.

Jediné čo v túto hodinu osvetľovalo toto miesto, boli vzdialené svetlá mesta. Pozrel som na jeho tvár, ktorá sledovala výhľad. Do očí, v ktorých sa odrážali svetlá, mu padali jeho tmavé a jemné kučery. Pozeral sa tak sústredene, akoby vôkol seba nič nevnímal.

„Keenan, myslím to s tebou naozaj vážne. Chcem byť tá osoba, ktorá ťa urobí šťastným. Bude stáť po tvojom boku a bude sa o teba starať."

Konečne svoj pohľad venoval mne.

„Viem, že to obaja cítime rovnako. Prečo to stále naťahovať?"

Neustále sa pozeral do mojich očí a sledoval ma.

„Už ťa viac odo mňa nenechám odísť"

Pozeral som sa na jeho pery a prechádzal som po nich svojím palcom. Jemne svoje pery pootvoril. Vedel som, čo mám robiť. Vášnivo som ho pobozkal. 

Od tohto večera som vedel, že je už len môj.