EUPHORIA

Časť štyridsiata ôsma- Luka

...

Ktorú košeľu si dám dnes? Pozeral som sa na svoje veci a rozmýšľal.

„Túto ma Keenan najradšej." Usmial som sa sám pre seba a obliekol.

Ešte kľúče. Dokelu, kde sú? Porozhliadol som sa okolo seba a schytil som kľúče, ktoré ležali na zemi. Ponáhľam sa, čo najviac môžem, musím dnes už konečne ísť do práce.

Vošiel som do kaviarne a obliekol som si zásteru. Zložil som stoličky a poutieral stoly. Prešiel som za bar a postavil som sa ku stroju s kávou. Mrzí ma, že je medzi mnou a Keenanom ešte stále zlá situácia. Mal by som zahodiť svoju hrdosť a stretnúť sa s ním.

Kaviarňou sa ozval zvuk zvončeka nad dverami.

„Dal by som si kávu." Tento hlas poznám. No nemôže to byť on. Nemôže. Neverím tomu.

Otočil som sa a uvidel som ho tam stáť. Stál tam po tých rokoch akoby sa nič nestalo. Pozeral na mňa a usmieval sa. Bol to on, no vyzeral tak inak. Akoby to ani nebol on. Vyzeral príliš dôležito a hrdo. Naozaj mal tu odvahu sa ukázať?

Otočil som sa naspäť ku stroju a ignoroval som ho. Neviem o čom sa s ním mám rozprávať. Je toho tak veľa nevypovedaného, no zároveň nemám čo povedať.

„Luka, prosím. Povedz mi niečo. Hocičo."

Zdvihol som svoju hlavu a ďalej som len bez slova stál otočený chrbtom chlapovi, ktorý ma opustil. Chytil ma okolo pásu a objal ma.

„Pusti ma." Vymanil som sa z jeho objatia a pozrel som sa mu do očí.

Nedokázal som sa neho už dlhšie pozerať. Prešiel som ku stolu a sklonil som hlavu. Čo odo mňa teraz akože chce?

„Pozri sa na mňa aspoň, buď chlap." Stál hneď za mnou. Cítil som vôňu, ktorú som zvykol cítiť pred rokmi. Aspoň tú nezmenil.

„Chceš mi povedať, že práve ty si chlap? Potom ako si sa zachoval?" Boli sme tvárou v tvár.

Pozeral som sa do jeho čiernych očí a cítil som sa tak bezmocne. Cítil som sa stratene. Akoby som vošiel do slepej uličky, z ktorej nie je cesty späť.

„Odpusť mi, prosím." Videl som slzu, ktorá stiekla po jeho tvári.

„Myslíš si, že je to také jednoduché? Mám sa teraz hodiť okolo tvojho krku a povedať ti, že je všetko v poriadku? Mám zabudnúť na to, čo sa stalo?"

„Luka, ja..."

„Drž hubu! Ešte som neskončil." Zastavil som ho. Nevedel som to ďalej kontrolovať.

„Mám sa tváriť, že si vôbec neodišiel? Ty si vlastne neodišiel. Ty si zmizol. Vyparil si sa, bez slova, bez rozlúčenia, bez akéhokoľvek vysvetlenia. Uvedomuješ si to?" Mal som chuť pustiť svoje slzy, no nechcel som mu ukázať svoju slabosť.

„Myslíš, že pre mňa to bolo jednoduché takto odísť?!" Zdvihol na mňa svoj hlas.

„Vyzerá to tak, že bolo. Nevieš si ani len predstaviť, ako som sa vtedy cítil. Všetko bolo také pekné a zrazu sa to všetko skončilo. Skončilo sa to jedným veľkým otáznikom. Vieš čo mi jediné ostalo? Naše fotografie, na ktoré som sa každý deň pozeral a neustále som sa pýtal kde si. Hľadal som odpovede na moje otázky, no nikdy som ich nenašiel."

Dvaja chlapi stojaci uprostred kaviarne, ktorých spája tak veľa a zároveň už nič. Prečo mi to robí? To ma tak nenávidí? Čo som mu urobil?

„Vysvetlím ti to..."

„Ani sa o to nesnaž. Nechcem počuť tvoje klamstvá. Nechcem počuť vôbec nič. Už ma to viac nezaujíma." Skočil som mu do reči.

„Milujem ťa. Vždy som ťa miloval, vieš to. Odpusť mi prosím." Jeho ruka sa jemne dotýkala mojej tváre. Druhá ruka pevne schytila tú moju.

„Celé tie roky som na teba neustále myslel a dúfal, že ťa čoskoro uvidím a všetko ti vysvetlím. Požierali ma moje vlastné pocity. Tak veľmi to bolelo, nemať ťa pri sebe."

„Keby si neušiel, mohol si ma pri sebe stále mať. Ja by som ťa totižto nikdy neopustil. Miloval som ťa, tak veľmi." Cítil som, že to už o chvíľu nezvládnem. Moje ruky sa triasli.

„Pusti ma a nedotýkaj sa ma." Odtiahol som sa, no on si ma pritiahol naspäť a pevne ma objímal.

Cítim sa ako zviazaný a uväznený. Akoby mi moja vlastná minulosť zovierala ruky a nechcela ma pustiť. Bolí to. Potrebujem sa z toho vymaniť. Nechcem ostať väznený v minulosti, musím sa pohnúť.

Odstrčil som ho od seba. Chytil som ho za zápästie a vytiahol som ho pred kaviareň. Môj zrak sa zameral na osobu v diaľke, ktorá odchádzala. Vyzerala ako Keenan. Prečo by tu ale bol? Mal by byť v škole. Určite blúznim.

„Luka, prosím. Neodháňaj ma od seba. Potrebujem ťa. Potrebujem ťa pri sebe znova cítiť."

„Vypadni. Neželám si, aby si sem ešte niekedy prišiel! Nechcem ťa vidieť." Vošiel som do kaviarne a rýchlo som zamkol. Vybehol som na terasu a musel som sa zhlboka nadýchnuť.

Neverím, že sa to stalo. Určite je to len sen a ja sa o chvíľu zobudím. Prosím, zobuď sa! V rukách som pevne zovieral kľúče. Bolelo to. Začal som si uvedomovať, že to nie je sen. Je to realita. Stále tomu však neviem uveriť.