Ohh...

Každý Sa Raz Zlomí..

Teplá voda mi tiekla po tele. Zízala som len na dol. Všetko sa mi opäť objavovalo pred očami. Začínala som poriadne cítiť moje rozťaté pery. Červená farba na mojich vlasoch pomaličky odtekala do odtoku. Moje myšlienky boli zahmlené a zároveň plné strachu ,nepokoja,výčitiek.

Ako som toto mohla dopustiť?
Viem, že sebaľútosť nemá teraz žiadny zmysel. Čo iné mi ale ostáva?

Vtedy sa mi pred očami objavila tá žena čo chcela môjho otca. Vlastne som doteraz poriadne ani necítila ľútosť. Musela som to urobiť aby som ochránila svoju rodinu. Čo to bol za pocit? Zvieralo mi to hruď. Bolesť sa len zväčšovala. Musela som si kľaknúť. Začala som s hlbokými nadýchmi a výdychmi.Privrela som silno viečka. To zvládnem. To zvládnem. Dýchanie síce pomohlo ale stále som cítila ten obróvský tlak. Môj žalúdok bol ako jedna veľká hrča. Sťahujúca sa stále silnejšie. Nepočula som ani moju mamu. Asi hovorila moje meno.

Kedže som neodpovedala. Otvorila dvere. Ako ma tam len tak uvidela. Pribehla ku mne, vypla vodu , hodila okolo mňa uterák.
"Bude to v poriadku." Opakovala stále dookola. Objala som uterák okolo seba a po ďalších nadýchoch som sa z toho dostala. Pocítila som menšiu uľavu a viac jej padľa do náručia. Zdesenie na jej tvári bolo jasne viditeľné. Prepač mami. Asi niesom tak silná ako som si myslela.

Nakoniec sa mi podarilo aj vstať a obliecť sa. Mama ma podopierala celú cestu až do postele. Otec ma hneď objal z druhej strany.
"Čo sa stalo?" Znel vystrašene.

"Asi jej prišlo iba zle.." Povedala a hladila ma po chrbte. "Nezoberieme ju k doktorovi?"

"Rád by som ale mal som teraz telefonát od otca.. Povedal, že Sofia bude mať školu doma a k tomu nikam nemôže chodiť. Aj keby chcela tak ju tu máme vraj držať nasilu. Pošle sem aj pár svojích ľudí na kontrolu . Neviem čo mu preskočilo ale toto je choré." Vysvetlil celú situaciu.

"To je teda odporné. Veď Sofia je živá bytosť.. Nie stroj. Pôjdem sa s ním porozprávať." Chcela vstať ale schytila som ju za zápästie.

"Ublíži ti. Adama nechal žiť len preto lebo robí svoju prácu skvelo.. Nechcem vedieť čo by urobil tebe.. Vieš ako ťa nemá rad." Snažím sa rozprávať ale občas znel slabšie než som chcela.
Musím sa dať dokopy. Toto nieje v poriadku.
"To mám tolerovať jeho správanie?"

"Čo iné nám ostáva?" Dodal otec a vymenili si s mamou pohľady.

"Bojovať? Postaviť sa mu? Zavolať políciu? Ja neviem.. Hocičo..Nedovolím aby niekto ubližoval mojej dcére."

"To nechcem ani ja. Ale dokáže každého držať tam kde chce on. Viem to už od mala. Preto som chcel újsť.." Zamlčal sa. Žeby nám zase nehovoril všetko?
"Teraz hlavne pomôžeme Sofii aby sa cítila bezpečne aspoň doma." Venoval mi krátky bozk do vlasov.

---------------

"Ahoj Sofi. Ako ti je?" Prišiel ma konečne pozrieť po dlhšej dobe Filip.

"Ahoj. Kľudne si sadni." Ukážem na gauč. "No a mám sa.. Asi fajn. Síce by to mohlo byť lepšie."

"Nepáči sa ti tu?"Obzrie si obývačku." Nieje to tak zlé.. "

"To nieje ale mohlo to byť lepšie. Proste nás sem presťahoval aby som bola bližšie k nemu. Aspoň tu nechal bývať mamu aj otca. Hoci to tiež nieeje boh vie čo. Všade samá SBS. Ani von ma nepustí. Ledva na zahradu." Vysvetlím mu celu situaciu a čo sa za tie mesiace udialo. Počúva ma a chytí ma za ruku."Musí to byť fakt naročné. Prečo si vlastne vtedy utekala? Vedela si aký je."